Homília - 30. 10. 2005

Milí priatelia

Veľa ľudí má dojem, že kresťanstvo sa týka najmä vnútra človeka. Správna nábožnosť podľa mnohých veriacich je vecou srdca človeka – skôr vnútorná záležitosť. Aj náuka o kresťanskej duchovnosti bola dlhé obdobia skôr náukou o odriekaní sa, o tom, ako máme uniknúť pred pokušeniami tohto sveta a života, aby sme mohli pestovať správny život duše. Iste naše srdce nemá byť zastreté ničím, čo nám prekáža v správnom videní božieho kráľovstva. No samotné božie kráľovstvo sa vždy deje vo svete, v ktorom sa prelínajú aj vzťahy a spoločenské vplyvy. Bolo by naivné myslieť si, že život duše môžeme oddeliť od sveta, v ktorom žijeme. Bolo by neúprimné vytvárať si akýsi dvojposchodový model života i – v ktorom na prízemí bude oddelený náš život so všetkým, čo k nemu patrí a potom nad tým bude náboženstvo ako akási nadstavba, mansartka ktorá sa príliš netýka toho, čo jepod ňou.

Kristus to neoddeľoval, podľa neho k nábožnosti patrí aj spôsob, akým človek pôsobí v spoločnosti. V dnešnom evanjeliu kritizoval farizejov práve za ich spoločenské správanie (hoci ich náuku ako takú neodsúdil). Odsudzoval spôsob, ako sa správali vo verejnom, politickom živote. Farizeji, popri zákonníkoch a saducejoch patrili k vplyvným skupinám vtedajšej židovskej spoločnosti. Mali spoločenský vplyv a – podobne ako mnohí pred nimi a mnohí po nich - podľahli pokušeniu tento svoj vplyv zneužívať. Okrem iného aj tým, že na seba nastavili miernejší meter ako na iných. (Tak ako to v novinách tento týždeň vyjadrovala karikatúra vedúceho politika, ktorý tvrdí: Na seba používame ten istý elastický meter ako na druhých.) Farizeji ale tých, čo z nejakej príčiny tápali, posudzovali prísnejšie, v ich prípade už nastavili latku tak vysoko, že ju oni už nevládali preskočiť. Možno si mysleli, že takto lepšie vynikne ich vlastná nábožnosť. Nie náhodou trpiaci, hriešnici a ostatní odstrkovaní prichádzali za Ježišom a nie za farizejmi, pri Kristovi sa cítili dobre. On –práve tým, že ich neodsudzoval – vedel nanovo zapáliť ich srdcia pre konanie dobra.

Vždy je zlé, ak chýba správna proporcia, pomer medzi nábožnosťou a ostatnými zložkami života. Ak nábožnosť je odtrhnutá od ostatného života. Je zlé, ak morálku odtrhneme od nábožnosti, alebo ak náboženské predpisy zachovávame len vonkajškovo, bez vnútorného prežívania. Vtedy sa nám môže litera zákona zbožštiť, kvôli nej zabudneme na samotný život. Zákon, ktorý mal privádzať človeka k lepšiemu prežívaniu života tak zrazu stojí mimo života, alebo dokonca oproti nemu. Tí čo takto spotvoria boží zákon ľahko skĺznu k tomu, že aj svoj osobný vplyv zneužijú len na svoj osobný prospech. A od toho je len krôčik k tomu, že sa začneme nazdávať, že zákony a predpisy sa týkajú tých druhých, nie nás. Morálne pokarhania a poučenia budeme aplikovať vždy na niekoho iného, nie sami na seba. Povieme napríklad, že dnes to bola kázeň o tom a o tom. Nepovieme – dnes to bola kázeň o mne samotnom.

Milí priatelia mnohí kresťania – asi pod vplyvom chýb, ktoré v dejinách kresťania v spoločenskom živote spravili tvrdia, že Kristus sa nemiešal do politiky, do spoločenského života. Aj dnešné evanjelium nás ale presviedča, že Kristus naopak svojou činnosťou, svojou kritikou mocných miešal karty nielen v izraelskej cirkvi, ale aj v Izraelskej spoločnosti. Jeho činnosť bola verejná, dnes by sme povedali politická, inak by nevzbudil nenávisť svojich verejných odporcov. No Kristus túto kritiku verejného života nerobil s túžbou zaujať prvé miesto v spoločnosti. Prvé miesto v jeho chápaní na rozdiel od farizejov patrilo Bohu, nie človeku. On sám neprišiel dať sa obsluhovať, ale prišiel slúžiť druhým, slúžiť životu. To by mal byť vedúci motív angažovania sa kresťanov v spoločnosti – nie aby svojim účinkovaním vydobyla lepšie postavenie pre cirkev na spôsob prvých miest – ale aby získala priestor pre službu životu.

Milí priatelia, nekritizujme iných, skôr sa naprávajme svoj vlastný život. Táto náprava má vždy smerovať zvnútra navonok. Najprv máme ozdraviť svoje srdce, svoje zmýšľanie, potom vzťahy, až potom spoločnosť. Mnohí ľudia chcú riešiť problémy spoločnosti, ale ich vlastné vnútro zostáva nedotknuté liečivým posolstvom dobra.

Úlohou nás, dnešných kresťanov je prepájať náboženstvo čo najväčšmi s ostatnými sektormi nášho života – s ochranou zdravia našej duše i nášho tela, so svojou morálkou, s našimi vzťahmi (aby sme vedeli počúvať iných, žiť s nimi svoj život). Snažme sa spájať našu nábožnosť so spoločenským životom, veď spoločnosť ako veriaci ľudia spoluvytvárame. Snažme sa myslieť aj na svet, ekológiu, pretože sme súčasťou tohto sveta a na nás záleží v akom stave ho odovzdáme tým, ktorí prídu po nás. Snažme sa ozdravovať aj spoločnosť, podobne ako Kristus liečiť tých, ktorí nejakým spôsobom zlyhali, upadli. Neodsudzujme ich ale napomáhajme k tomu, aby sme všetci spolu tvorili lepšiu, zdravšiu spoločnosť. K tomu všetkému nech nám Kristus dáva silu. Amen.