Homília - 23. 10. 2005

Milí priatelia

Ježišovi položili súčasníci otázku: „ktoré prikázanie je najdôležitejšie v celom Zákone?“. Môžeme si predstaviť seba v podobnej situácii. Niekto sa nás opýta – čo je najdôležitejšie vo vašom náboženstve? Čo vám náboženstvo dáva? Ako asi odpovieme? Pravdepodobne viacerí povedia, že najdôležitejšie v náboženstve je desatoro, morálka, ktorú náboženstvo podopiera. Z hodín náboženstva si pamätáme dve kamenné tabule, na ktorých bolo vyryté desatoro. Pamätáme si, že prvá tabuľa obsahovala prikázania upravujúce náš vzťah k Bohu a druhá hovorí o našom vzťahu k druhým ľuďom. Toto desatoro predstavuje poklad židovského náboženstva a od nich sme ho prevzali aj my, kresťania. Najmä druhá časť desatora ale je spoločná pre všetkých ľudí na svete - aj pre neveriacich. Pretože odzrkadľuje určitú skúsenosť ako sa máme chovať, keď chceme žiť s inými v pokoji a v mieri.

Je dobré, že jestvujú takéto mantinely ľudského správania a je zlé, keď sa spochybňujú, pretože ich spochybňovaním sa vytvára nálada, že nás vlastne nič nezaväzuje, že si všetko môžeme dovoliť. Kristus pri všetkej vážnosti povedal, že neprišiel zrušiť ani jedinú čiarku zákona, ale ho chce naplniť. Čo tým myslel? To je otázka, na ktorú nám dáva odpoveď dnešné evanjelium. Kristus zápasil o čistý úprimný vzťah k Bohu, ktorého on nazýva Otcom. Boh je v Kristovom chápaní ten, voči ktorému môžeme cítiť absolútnu dôveru. Keď čítame biblickú správu o stvorení človeka, biblia popisuje prvotný stav človeka ako stav absolútnej dôvery medzi človekom a Bohom. Tento stav človek narušil vtedy, keď prestal Bohu dôverovať. Namiesto dôvery opreto nastúpil príkaz a zákaz, zrazu to hlavné vo vzťahu k Bohu bolo to, čo sa ešte smie, čo je ešte povolené. Tak to býva aj v našom živote. Ak nám začne chýbať dôvera k Bohu, tak centrálne miesto v našom náboženstve zaujmú prikázania. Neskôr - podobne ako v biblickej správe o prvých ľuďoch sa začneme pýtať – naozaj nesmieme jesť zo všetkých stromov, alebo len z toho jedného v strede záhrady? Nábožnosť, zameraná len na prikázanie, na strach z porušenia zákona, nás ale nemôže dlhodobo napĺňať. Proti takejto nábožnosti sa človek búri.

Kristus v dnešnom evanjeliu odmieta hovoriť o dôležitosti jednotlivých prikázaní. Nezostavuje žiaden rebríček, nejakú hitparádu prikázaní. Namiesto toho hovorí o vzťahu, ktorý všetkým prikázaniam, pravidlám a zákonom predchádza. Tento vzťah nazýva láskou a má na mysli obnovenie tej dôvery, ktorú by človek mal mať voči Bohu i voči druhým ľuďom. Je smutné, keď sa náboženstvo zredukuje len na prikázania a zákony, pretože ony vytvárajú strach z Boha a odcudzenie. Kristus preto, aby prekonal naše zábrany, hovorí o Bohu ako o Otcovi, ktorého láska k nám je silnejšia ako všetko ostatné. Láska k Bohu a láska k človeku je ako zrenica oka, bez nej nemôžeme správne vidieť nič okolo seba., hoci samotné oko nevidíme a často si ho ani neuvedomujeme. Podobný je význam dôvery lásky k Bohu a k druhým ľuďom. Bez nich nepochopíme ani správny význam jednotlivých prikázaní.

Možno nás prekvapuje, že rovnako úprimný vzťah Kristus žiada aj smerom k druhým ľuďom. Veľa sa hovorilo o tom, že kto nemiluje blížneho, ktorého vidí, nemôže milovať ani Boha, ktorého nevidí. Je ale dosť možné, že vzťah lásky naznačuje ešte aj niečo cenné pre celkový život človeka, dokonca aj pre náš vzťah k Bohu. Je možné, že takýto vzťah lásky – ak je úprimný a nesebecký, ak v ňom nejde len o chvíľkové telesné blaho, ak v ňom nejde len o uchmatnutie si niečoho cenného bez ochoty platiť - ak je teda takýto vzťah hlboký a úprimný, môže naznačiť dokonca aj niečo zo zmierenia medzi prírodou a človekom. Láska k druhému človeku – ak nie je nesená sebectvom - naznačuje, že Boh chce človeka a život spasiť v jeho úplnosti aj s ľudskou matériou.

Niečo podobné odzrkadľoval piatkový televízny romantický film Spomienky na Afriku. Tento príbeh naznačoval, že úprimná láska, ktorá nespočíva v braní, skôr naopak - ľudia v tomto príbehu v láske viac dávali ako sami dostávali, napriek všetkému ale ich láska bola posilou, ktorá im dala silu prekonať ťažkosti života. Dnes sa ale často skutočná láska zamieňa za niečo chvíľkové, povrchné, čo ľudí vrhá ešte do väčšej prázdnoty, životnej nespokojnosti a skepsy. Často pre nedočkavosť, snahu odtrnúť ružu skôr, ako ona dozreje.

Milí priatelia, nehľadajme vo vzťahu k Bohu a k druhým ľuďom len možnosť ako toho druhého, či život samotný, alebo dokonca Boha obohrať, lebo sa nám môže stať to, že nakoniec my sami prehráme všetko. Hľadajme skutočné vzťahy, ktoré sú nesené dôverou, úprimnosťou voči životu, Bohu i druhému človeku. Prosme pri dnešnej sv. omši za to, aby sme si takýto krásny, úprimný vzťah budovali aj smerom k Bohu, aby sme sa nemuseli obzerať na to, čím sa pred Bohom zaštítime, ako sa pred ním skryjeme, ale naopak - aby sme sa raz mohli k Bohu vrátiť ako k tomu, pred tvárou ktorého sme sa úprimne snažili prežiť celý svoj život. Amen.