Homília - 25. 09. 2005

Milí priatelia

Pred dvomi dňami nám astronomický kalendár pripomenul jesennú rovnodennosť - deň v ktorom začína noc mať prevahu nad dňom, chlad nad teplom. Nachádzame sa v období, keď rast a rozvoj postupne strácajú svoju silu, naopak všetko v prírode sa sťahuje do seba, do svojho dovnútra. No zároveň sú to dni, v ktorých zberáme z našich záhrad a polí úrodu. Sú to dni pekných farieb, krásnych plodov, radosti z úrody a v neposlednom rade aj chutného jedla.

Niekto by mohol namietať, že ak slávime sviatok poďakovania za úrodu, tak vlastne oslavujeme prírodu, čo v konečnom dôsledku je pohanské. Áno, pohania zvykli oslavovať kolobeh prírody, pretože boli do tohto kolobehu vtiahnutí celým svojim životom. My moderní ľudia, asi aj vďaka kresťanstvu už nie sme toľko ponorení do prírodného kolobehu. Naopak - pozeráme sa poza hranice prírody, poza hranice striedania ročných období, svojimi skutkami vytvárame dejiny, svojou činnosťou pretvárame život. Svoj život nemeriame prírodou, striedaním ročných období, ale skôr zmyslom, spravodlivosťou, slobodou. Ak dnes slávime poďakovanie za úrodu, robíme to ako oslavu činnosti, ktorou pretvárame svet. Vďačnosťou sa chceme povzniesť nad monotónny kolobeh a stereotypy prírody. Vďačnosť za dary prírody súvisí so stvorením, so začiatkom a zmyslom života, nad týmito darmi chceme premýšľať a ďakovať za ne.

Staré benediktínske kláštory kedysi učili ľudí modliť sa a pracovať. Tak znelo ich heslo: Modli sa a pracuj. Oba póly života - prácu i duchovnosť - sa snažili prepájať. Učili ľudí pretvárať svet, krajinu a zároveň túto činnosť posväcovali, dávali jej duchovný rozmer. Chápali ju ako obohacovanie diela stvorenia. Takto chápanou prácou človek presahoval kolobeh prírody a striedania ročných období. Ak sa my dnešní ľudia pozrieme sami na seba, vidíme, že práca zostala naším údelom. No pri pozornejšom pohľade vidíme, že dnes sme do práce ponorení väčšmi, ako generácie roľníkov pred nami. Samotná práca sa nám stala kolobehom. Dnes už nielen marxisti hovoria o odcudzení človeka a jeho práce. Túto bolestnú priepasť sa snažíme preklenúť zábavou. No tak práca ako aj zábava - zívajú prázdnotou, keď im chýba zmysel, keď im chýba vnútorné smerovanie. Potom zábava, ktorá sa často stupňuje až do absurdna (môžeme tu spomenúť napr. rôzne reality show), chce prekonať našu vnútornú prázdnotu, no nedarí sa jej to, naopak potrebujeme stále silnejšie podnety.

Ak sa pýtame čo robiť, kde hľadať riešenie tohto začarovaného kolobehu, odpoveď je snáď v tom, že by sme mali hľadať chvíle zastavenia. Chvíle zamyslenia sa, chvíle kedy si budeme vedieť vo svojom vnútri uctiť si život na tomto svete i jeho pôvod. Práve takýmito chvíľami môžeme vystúpiť z nášho novovekého kolobehu práce a zábavy. Sú to chvíle vďaky, kedy si uvedomujeme, že život na tomto svete nemusí byť až taký samozrejmý. Možno si viac uvedomíme, že nielen príroda, svet a plody ktoré vytvárame potrebujú našu opateru, ale aj my sami si zaslúžime určitú starostlivosť a opateru. Tak naše telo ako i naša duša potrebujú našu pravidelnú starostlivosť. Inak môžeme ohroziť svoju vlastnú podstatu.

Je zvláštne, ak výskumy potvrdzujú, že najšťastnejšími obyvateľmi sveta sú práve tí najchudobnejší ľudia v Afrike a najnešťastnejší sú ľudia žijúci v najbohatších európskych krajinách. Asi tu nie je čosi v poriadku. Iste, nám už nestačia na radosť také dôvody, ako Afričanom, no je chybou, ak sa nevieme radovať vôbec, alebo ak si vieme radosť vzbudiť už len umelo, pomocou chémie (nezáleží na tom, aké má zloženie), ak takto umelo klameme sami seba.

Mali by sme sa učiť prežívať určité rituály dňa, roka, ktoré nám pomôžu hlbšie si uvedomiť svoj život. Takéto rituály nám prináša náboženstvo vo forme modlitby, zamyslenia sa, meditácie. Nám sa niekedy zdá, že sú to chvíle odtrhnuté od života. Nemusí to tak byť, opak môže byť pravdou. Môžu to byť chvíle, kedy sa viac približujeme skutočnému životu, kedy sa učíme vnútorne prežívať svoj život. Preto slávime aj dnes túto našu slávnosť. Chceme si uvedomiť, že život je nielen dielom nejakej slepej náhody, ktorá raz všetko pohltí. Dnes chceme vnímať život ako dar, za ktorý vieme prejaviť svoju vďačnosť. Chceme sa odlíšiť od Ježišových súčasníkov z dnešného evanjelia, ktorí uzdravenie pokladali za samozrejmosť, takže im nebola dôvodom na to, aby sa zastavili v kolobehu svojho života. My si chceme dary, ktoré v živote dostávame viac vážiť, chceme sa učiť kultúre vďačnosti, a to nielen za dary prírody. K tomu nech nám pomáha aj naša viera v Boha. Amen.