Homília - 18. 09. 2005

Milí priatelia

Niekedy nás texty evanjelií privádzajú do rozpakov. Ako im máme rozumieť? Ako máme ich myšlienky previesť do života, čo pre nás znamenajú? Dnešné evanjelium asi v každom z nás vzbudilo určité rozpaky. Nevieme presne, aké stanovisko máme k tomuto príbehu zaujať. Nevieme či sa máme vžiť do situácie tých, ktorí sa namáhali od rána a ich snaha bola v istom zmysle znevážená tým, že dostali toľko, čo poslední. Alebo sa máme stotožniť s tými, čo prišli až nakoniec, a dobre im padlo, že im to hospodár nevyčítal, dokonca sa ukázal ako grand. Alebo sa máme vžiť do pozície hospodára a pochopiť jeho motívy - prečo konal tak, ako konal. Prečo riskoval podozrenie z toho, že nie je spravodlivý?

Postoje robotníkov sú pre nás zaujímavé podľa toho, ako sa my cítime - či sa pokladáme za spravodlivých dodržiavateľov zákona a chceme byť raz za našu vernosť zákonu dosvedčenú aj skutkami života odmenení, alebo sme si skôr vedomí vlastnej hriešnosti, a teda viac sa spoliehame na božie milosrdenstvo, na božiu veľkorysosť.

Ježiš Kristus dobre pozná motívy nášho správania. Vie, že k nim už od detstva patrí spravodlivá odmena. Učiteľ, ktorý nevie odmeniť snahu svojich žiakov riskuje, že nabudúce sa už snažiť nebudú. Podobne zamestnávateľ v práci. No zároveň nám Ježiš pripomína, že Boh sa na všetko môže pozerať ešte aj inak. Jeho spravodlivosť môže byť iná. Ľudská predstava spravodlivosti je najčastejšie niečo za niečo. Odmena za dobro, trest za zlé správanie, za porušenie zákona. To nás na jednej strane vedie k tomu, aby sme boli dobrí, na druhej strane nás to ale zväzuje, snažíme sa podávať čo najlepšie vonkajšie výkony, často bez toho aby sme z toho mali radosť. Aj pri duchovnom živote potom niekedy hromadíme vonkajšie výkony, skutky, odrecitované modlitby, ktorým často chýba duch. Ježiš nás oslobodzuje od takéhoto náboženstva vonkajších výkonov.

Okrem toho chce, aby sme aj tých druhých neposudzovali podľa vonkajšku, ba dokonca ani podľa vonkajšieho výkonu, podľa skutkov, pretože aj skutky môžu klamať, ak im chýba duch. Boh nechce znevážiť našu námahu, našu činnosť ktorú vykonávame pre dobro sveta, našich blížnych, či kráľovstva božieho. No zároveň nás vyzýva, aby sme nepočítali vlastné skutky, vlastné výkony a aby sme zároveň neprehliadali prácu tých druhých. Ak tento svet a božie kráľovstvo sa budujú namáhavou činnosťou nás všetkých, tak potom nemôžeme podceňovať prínos nikoho z nás. Tak ako v podobenstve o talentoch ide o ducha, ktorým vykonávame prácu pre iných, pre spoločnosť a nie je rozhodujúce, koľko talentov kto dostal a koľko ešte získal, ale rozhodujúci je spôsob, ktorým sa snažíme rozmnožiť svoje danosti. Dôležitá je snaha robiť niečo pre iných, pre spoločnosť, pre svet, pre božie kráľovstvo. Potom si môžeme byť istí, že Boh ani našu snahu neprehliadne, aj keby sme príliš veľa daností naozaj nemali. Ba naopak, ak sme v svojej snahe úprimní, tak Boh tomu, čo má málo ešte pridá. Nezáleží či sme - obrazne povedané - len tým mníchom, ktorý pre Boha robil saltá a kotrmelce, pretože iné nevedel, nevedel sa ani modliť ani spievať.

A ešte niečo nám ten dnešný príbeh chce povedať: Totiž, máme sa snažiť navzájom brať sa viac vážne. Nemáme podceňovať nikoho. Kedysi sme hovorievali, že každá ľudská práca má svoj zmysel a význam. Dnes ako by sme na to zabúdali. Kristus nám nechce povedať, že stačí pracovať len hodinu denne. Ani nechce aby sme sa zneužívali veľkorysosť hospodára. Kristus nás ale vedie k tomu, aby sme si viac navzájom vážili jeden druhého. Myslím si, že aj na Slovensku bude lepšie vtedy, keď bude väčšina z nás volať po takých zákonoch, ktoré by viac chránili aj tých slabších, aj tých, ktorí už svoje sily napr. rozdali pre dobro spoločnosti. Viem, že k tomu je ešte dlhá cesta, že sa najprv musíme všetci naučiť odvádzať dobrý výkon, ale na víziu, ktorú nám dnes kresťanstvo predkladá, nesmieme zabudnúť.

Tak v cirkvi ako aj v spoločnosti by sme sa mali naučiť brať vážne aj tých, ktorí sú v spoločenskej, či v pracovnej hierarchii kdesi úplne dole. Ak túžime po novej lepšej spoločnosti, mali by sme sa naučiť počúvať aj tých, čo sú dole. Ak nie z iného dôvodu, tak aj preto, lebo každá spoločnosť napreduje len tak rýchlo, ako napreduje jej posledný člen. Kristus sám si všímal najviac tých posledných. Vedel počúvať ich problémy, ich starosti, snažil sa vžiť sa do ich života. Tomu sa budeme musieť učiť aj my v cirkvi. Ježiš nie nadarmo sa stotožňuje s väznenými, chudobnými, trpiacimi, s cudzincami a pýta sa nás čo sme spravili pre všetkých týchto. Či aj my sme sa naučili niečo od božieho milosrdenstva. Či sme vedeli vážne brať aj tých, ktorí možno už v živote aj v niečom pochybili. Snažme sa o to. Amen.