Homília - 11. 09. 2005

Milí priatelia

Pred vyše 100 rokmi filozof Firedrich Nietzsche prehlásil, že kresťanstvo je náboženstvom slabosti a začínajúca sa moderná doba si vyžaduje skôr človeka silného. Mal pritom na mysli zásady kresťanstva vyžadujúce odpúšťať, zľutovať sa nad trpiacim, cudzincom. Nietzschemu sa zdalo, že takto kresťansky mysliaci a konajúci človek nebude schopný vybudovať dokonalejšiu civilizáciu, nebude schopný uskutočniť tie ciele, po ktorých ľudstvo od nepamäti túžilo. Vyjadril myšlienky, ktoré vtedy rezonovali svetom. Patrila k nim okrem iného evolúcia, predstava postupného vývinu prírody a života na zemi. Evolúcia okrem iného hlásala aj víťazstvo silných nad slabými, prežitie tých, ktorí mali širšie lakte a väčšie čeluste.

Keď počúvame príbeh z dnešného evanjelia o neschopnosti odpúšťať iným, príbeh, ktorým Kristus ilustroval svoju požiadavku odpúšťať a to dokonca odpúšťať stále, máme pocit, že niečo podobné sa deje medzi nami ľuďmi aj dnes. Aj pre nás je problémom mať na druhých ten istý meter ako na seba. Aj my počítame s tým, že druhí nám odpustia, ale sami len neradi iným odpúšťame. Ba dokonca bývajú aj chvíle, kedy sa aj my vieme dopustiť podobného nepomeru voči blížnym, ako sa to podarilo tomu nešťastníkovi z dnešného evanjelia. Stačí aby sme sa horšie vyspali, aby sa nám niečo nepodarilo, a už prenášame svoj hnev a sklamanie na niekoho iného, kto si to ani nezaslúži. Na to, čo sme my v živote dostali sa pozeráme ako na samozrejmosť, upriamení sme len na to čo nám chýba. A potom často tých 50 korún ktoré nám niekto dlhuje prerastie v našej predstavivosti tie obrovské hodnoty, ktoré my dostávame darom. Možno práve v neschopnosti byť vďačný za obdržané dary pramení neschopnosť byť dobrý a štedrý voči druhým ľuďom. Možno by nám často stačil pohľad na človeka pripútaného na invalidný vozík, alebo pohľad na ľudí žijúcich v ústavoch sociálnej starostlivosti. Možno by sme si viac vedeli vážiť to čo v živote dostávame a vedeli by sme sa viac deliť s tými, ktorí nám niečo dlhujú.

Ak sme na začiatku modernej doby verili, že svet sám smeruje - evolučne - k stále väčšiemu pokroku a k väčšej dokonalosti, dnes sme už v tejto svojej viere trochu skromnejší. Pretože to čo ide samo od seba nemusí smerovať k väčšej ľudskosti, k väčšej kultúre. Naopak v spoločnosti ponechanej samej na seba to často ide skôr k väčšej krutosti. Apoštoli evolúcie niekedy hlásali aj v ľudskej spoločnosti právo silnejšieho. Duch, kultúra nevznikajú samy od seba, ale vznikajú tam, kde jestvuje aj určitý morálny nárok na človeka. Práve takýto morálny nárok na nás kladie kresťanstvo, keď nás učí, že si máme navzájom odpúšťať svoje previnenia. Máme si odpúšťať preto, aby cestou úprimného odpustenia aj iní ľudia zakúsili možnosť nového začiatku, aby sa aj ich život mohol vyvíjať k väčšej dokonalosti. Ak hovoríme o vývoji, o evlúcii, potom nezabúdajme dodať, že je potrebný aj vývoj ducha. On jedine môže prispievať k väčšej kultúre medziľudských vzťahov, aj k väčšej kultúre života. Ak sa nenaučíme v istom zmysle prekračovať sami seba, svoju prirodzenosť, to k čomu nás nabádajú naše inštinkty, potom ani vývin ľudského rodu nemusí smerovať k väčšej dokonalosti, k vyšším štádiám, ale skôr naopak.

Pred časom som navštívil pamätné miesta, na ktorých žil švajčiarsky národný svätec, brat Klaus von Flueli. Tento manžel a otec početnej rodiny sa so súhlasom svojej maželky rozhodol žiť ako pustovník, pri kaplnke v prírode. Ľudia ako on nám dokazujú, že je možné žiť aj materiálne veľmi skromne, a predsa duchovne bohato. K nemu sa chodili učiť kultúre vzťahov mnohí jeho súčasníci. Pri podobných ľuďoch je naozaj možné učiť sa, čo znamená prekročiť vlastný zúžený záujem a otvoriť sa viac pre iných ľudí.

Ak to aj my aspoň trochu dokážeme, ak aj my začneme premýšľať inak - nie čo život dlhuje nám, ale čo my dlhujeme životu, potom aj my budeme vedieť konať v našom živote podľa Krista. Vtedy sa aj my môžeme stať akýmsi predvojom novej civilizácie, tej, ktorá koná z Ducha, civilizácie ľudí, ktorí konajú nielen podľa diktátu iných - silnejších, ale konajúcich z Ducha, samostatne, sami za seba. Za to prosme aj pri dnešnej sv. omši. Amen.