Homília - 28. 08. 2005

Milí priatelia

Dosť často sa v živote stáva, že my kresťania nevieme nájsť v živote správny pomer medzi tým čo je nábožné a tým čo je ľudské. Nie, že by som chcel navádzať k ľahostajnosti, ale prekáža mi, ak niekto v mene náboženstva sa správa k blížnym neľudsky, kruto. Keď božím zákonom ospravedlňujeme neschopnosť vžiť sa do postavenia tých druhých. Alebo ak nie sme schopní iných brať takých, akí sú a nasilu ich pretvárame, nasilu presadzujeme boží zákon, napriek všetkému a napriek všetkým.

Nekonal ale Kristus podobne - horlivo za božiu vec? A nenapomenul Petra v dnešnom evanjeliu, že zmýšľa príliš ľudsky? Nepočuli sme aj v dnešnom druhom čítaní výzvu apoštola Pavla, aby sme sa príliš nepripodobňovali tomuto svetu? Aký je teda správny vzťah božieho a ľudského? Nevysvetľujme si Kristovo napomenutie Petra ako odsúdenie sveta, ako výzvu pre to, aby sa v mene náboženstva starali len o nadprirodzené hodnoty. Nie Kristus odsúdil Petra skôr za to, že aj veci božie posudzoval svojim ľudsky zúženým pohľadom. Napriek tomu, že už tri roky počúval svojho Majstra nedorástol ešte na skutočného učeníka Božieho kráľovstva. Ak Peter niečo nepochopil, tak to bola logika božieho kráľovstva. Do ľudskej logiky. patrí napr vládnutie a moc. Toto podvedome očakával Peter od Krista. Kristus ale prišiel ukázať, že božie kráľovstvo sa presadzuje inak, nie silou a mečom, ale láskou, ochotou prijať kríž. Peter chcel boží svet presadiť za pomoci moci, sily. On chcel Krista - božieho syna uchrániť od hrozného konca, od porušenia smrti, chcel aby Kristus vládol tomuto svetu, chcel uchrániť boží majestát Kristov. Kristus ale ukázal Petrovi, že v božom kráľovstve sa dá vládnuť aj z kríža. Pripomenul mu, že Boh neprišiel na tento svet preto, aby sa dal obsluhovať, ale preto, aby sám slúžil. Tým nám zanechal príklad, normu, ktorú by sme nemali podchádzať. Ak sa v Kristovi Boh stal človekom, tak tým posvätil život nás ľudí na tomto svete, premenil život na tomto svete na zápas o božie kráľovstvo.

Kristus posvätil svet a život tým, že radikálne zobral na seba prirodzenosť človeka, a bol jej verný až do konca, do krajnosti, do smrti. Ak Peter chcel Krista ochrániť od smrti, je to pre nás ľudsky zrozumiteľné, ale na druhej strane musíme sa vyvarovať sa v našom živote a v našom náboženstve podobného nedorozumenia. Veď aj my niekedy hľadáme náboženstvo príliš hore a ďaleko od života, namiesto toho aby sme sa snažili o posvätenie každodenného života, každodennej činnosti. Možno aj za nezáujmom mladých ľudí o náboženstvo nie je ani tak neochota veriť, ako skôr bezradnosť, pretože nechápu, ako takéto náboženstvo súvisí so životom, nevidia na nás starších schopnosť prirodzene spájať náboženstvo so životom. Nemyslíme aj my inak ako myslel Kristus, tým že ani my už nevieme spájať náš ľudský svet so svetom božím? Nemyslel Kristus oveľa svetskejšie a materialistickejšie ako my sami? Nesnažil sa Kristus posvätiť tento svet, tento život, a neutekáme my namiesto toho v mene náboženstva z tohto sveta?

Tieto veci pripomínam nie preto, aby sme zosvetšteli, zabudli na Boha, nie preto aby som náboženstvo zľahčil. Naopak, aj mne záleží na tom, aby náboženstvo bolo náročnou cestou, krásne náročnou, ktorá od nás žiada posvätenie tohto sveta, aj keď sa to úplne nedá. Keď sa ale my nebudeme o to snažiť, kto bude do spoločnosti orientovanej na konzum vnášať lásku, spravodlivosť, pokoj, dobro? Všetci už vieme, že raj sa na zemi vybudovať nedá, no ak správne pochopíme Krista tak potom, nemusíme mať problém ani s tým, že nie všetko v tomto svete je vždy správne, podľa božieho zákona. Tento svet nikdy nebude celkom správny, k ideálu sa môže len blížiť. Nemusíme preto iným nasilu vnucovať božie zákony a poriadky, ako to robia napr. fundamentalisti v islamských krajinách, pretože vieme, že obrazne povedané raj, alebo naplnenie môžu nastať len v absolútnej budúcnosti, ktorou je koniec časov. Niekedy sa musíme aj vedieť zmieriť so stavom tohto sveta.

Ak chceme byť s Kristom, tak potom ani my nesmieme obchádzať zákony ľudskosti. Veď práve tú Boh v Kristovi posvätil. Slovo sa telom stalo, a tým posvätilo aj náš ľudský život. Ak chcem byť spolu s Kristom, potom ani my nesmieme očakávať od Boha zázraky v náš vlastný prospech, na uľahčenie nášho života, skôr máme my sami konať zázraky v prospech iných ľudí. Ak sa na to odhodláme, zistíme, že ony sú možné aj dnes. Ak chceme byť s Kristom, potom máme aj my stáť v našich ľudských bolestiach a krížoch verní až do konca. Toho ľudského sa nemáme desiť ani v hodine najväčšej trpkosti. Ani Kristus si neuľahčil život zázrakmi vo svoj vlastný prospech, on skromne kráčal po tomto svete bosou nohou tak, ako ostatní jeho súčasníci. Jediný zázrak spravil až Boh, tým, že ho už mŕtveho vzkriesil. Tým, že mu dal za pravdu v tom, ako prešiel svoju ľudskú cestu až po porážku na kríži. Ak teda chceme byť s Kristom, potom ani my nemáme hľadať na jednej strane výlučne tento svet, prispôsobenie sa tomuto svetu, ale na druhej strane nemáme hľadať ani únik pred týmto svetom. Ak chceme byť s Kristom tak jedine tak, že budeme prinášať Boha do tohto sveta. Veď náš život je často tou jedinou bibliou, ktorú sú ochotní čítať aj dnešní neveriaci. Nepredkladáme im ale na čítanie skôr apokryf, falošné kresťanstvo?

Prosme aj pri dnešnej omši, aby sme vedeli prejsť cestu nášho života spolu s Kristom, aspoň trochu tak ako on. Nepodľahnime pokušeniu pomôcť Bohu a božiemu svetu inak ako svojim životom, napr. mocou a silou. Nechápme božie kráľovstvo našim príliš našim obmedzeným ľudským pohľadom. Nevysmievajme sa ani my tej krehkej moci, ktorou je láska a kríž. Naopak naučme sa aj my spolu s touto Kristovou mocou zápasiť s týmto životom. Amen.