Homília - 12. 06. 2005

Milí priatelia

V súčasnosti sa v spoločnosti, v ekonomike aj v iných odboroch ľudskej činnosti zdôrazňuje potreba osobností, odborníkov. Politici majú ľudí priviesť k demokracii, ekonómovia nás majú naučiť hospodáriť, lekári nás majú liečiť. A ešte je potrebných mnoho ďalších odborníkov, ktorí zabezpečia všetko to, čo dnešná spoločnosť potrebuje.

Nesmieme ale zabudnúť, že sú tu aj iní, u ktorých je ťažko preukázať navonok, čo vlastne spoločnosti prinášajú. Môžeme si to priblížiť na obraze malého mestečka v minulosti, ktoré si kedysi vo všetkom samo vystačilo. Pekár piekol pre všetkých chlieb, obuvník robil pre všetkých topánky a všetci si vzájomne vymieňali svoje výrobky na trhu. Okrem toho mali aj učiteľa, ktorý ich deti učil čítať a písať. A bol tu ešte ktosi, kto ich mal učiť žiť duchovne, žiť v tej pravde a láske, o ktorej hovoril Kristus. Tento obraz sa premieta aj do súčasnosti, len život sa dnes stal zložitejším a jednotlivé funkcie v našom svete sú náročnejšie, a teda rovnako náročnejšia je aj funkcia kňaza.

Postavenie kňaza bolo voľakedy spojené s veľkou vážnosťou, dnes chce kňaz byť skôr medzi ľuďmi a s ľuďmi. Možno pre niekoho je kňaz služobník náboženstva, cirkvi, určitej ideológie, súčasťou kultúrnych štruktúr danej spoločenskej doby. No oveľa viac je kňaz mužom viery, ktorý aj iným sprostredkuje tú skúsenosť, ako sa dá veriť dnes – tu a teraz na tomto svete. Kňaz viac ako spoločenský funkcionár je človek, ktorý vo svojom živote skúša žiť z viery, z ducha, ktorý nás presahuje. Kto si sám nadobudne takúto skúsenosť, ten potom môže o tejto skúsenosti, mnohokrát i prebolenej i pretrpenej hovoriť aj iným.

No pri kňažstve nejde ani tak o hovorenie, o slová, ale ako sme počuli v dnešnom evanjeliu, popri učení Kristovej náuke je dôležitá aj prax, skutky, ktoré v mene tejto náuky kňaz i ostatní veriaci konajú. Pretože viera postavená na skúsenosti toho božieho je vec skutkov, života. Práve preto si možno z detstva pamätáme tých kňazov, ktorí neboli až tak múdri, ako skôr dobrí. Ktorí žili Krista. Tak je to aj dnes. Kňaz musí toho veľa vedieť musí byť zbehlý v mnohých odboroch – v teológii, v psychológii, vo filozofii, ale predsa ani tie najväčšie vedomosti nestačia, pretože je dôležitý prístup, spôsob ako prichádza k ľuďom.

Ježiš keď vysielal svojich učeníkov medzi ľudí tak vychádzal pri tom zo spoluúčasti na utrpení ľudí, ich súčasníkov. Vysielal ich s tým, aby ľuďom pomáhali, aby im pripravili na prijatie božieho kráľovstva. Vedel, že ťažko môže prijať božie kráľovstvo človek gniavený rozličnými neduhmi, chorobami duše i tela, následkami chýb predošlých generácií. Toto všetko si Ježiš dobre uvedomoval a preto vysielal učeníkov s tým, aby pomáhali, aby liečili, napravovali. Božie kráľovstvo má naopak aj moc liečiť človeka, jeho život, jeho dušu, jeho celoživotné duševné traumy, spoločenské vzťahy. Tých chorôb aj dnes dosť. Spoločnosť, v ktorej sa nezaujímame o druhého človeka. Odumieranie vzájomných ľudských väzieb, postupne aj na vidieku. Snaha prílišne pracovať a následné pocity vnútorného vyhorenia, vyhasnutia. Prenos zla z jednej sféry života do druhej. Každý by mohol menovať ďalšie neduhy, ktorými je poznačený náš život. To by malo byť predmetom starostlivosti nás kresťanov. Ježiš aj nás všetkých vyzýva, aby sme išli a liečili.

Zo zdravého srdca, zo zdravej duše človeka vychádza aj zdravá morálka, zdravé vzťahy, lepší svet. No najprv sa človek musí vrátiť k prameňom ducha a duchovna. Preto aj celú činnosť navrhuje začať modlitbou – „Proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu. Modlitbu dnes často podceňujeme, máme sklon pozerať sa na ňu ako na neužitočne strávený čas. A predsa ona je časom, kedy získavame rovnováhu duše. Časom, kedy si jasnejšie uvedomujeme, čo je v živote dôležitejšie a čo menej. Modlitba dáva nášmu životu a tým hlbším hodnotám v ňom ukotvenie. V modlitbe získavame harmóniu s Bohom Otcom, Stvoriteľom, ktorý nás má rád, a ktorému vďačíme za dar života, sveta i vesmíru.

Kristove slová: „Žatva je veľká a robotníkov je málo, preto proste pána žatvy aby poslal robotníkov na svoju žatvu“ sú okrem povzbudenia všetkých kresťanov aj výzvou ku kňazskému povolaniu. Práve po tieto dni sa na Slovensku kňazskou vysviackou vydávajú mnohí na túto cestu. Myslime na nich pri tejto sv. omši, aby zvládli úlohu, na ktorú sa podujali a aby tejto spoločnosti, ktorá sa usiluje o materiálne blaho pomohli aj na ceste k bohatstvu ducha.