Homília - 29. 05. 2005

Milí priatelia

Spisovateľ Dostojevskij má v románe Bratia Karamazovci známy príbeh o stretnutí Krista s Veľkým Inkvizítorom. Bolo to v časoch stredoveku, keď v Španielsku zúrila inkvizícia – súdy nad tými, ktorí boli podozriví z odchylnej viery – a Dostojevskij popisuje svoju fikciu, že na zem sa vrátil znovu sa pozrieť Kristus. Chcel vedieť, ako sa jeho dielu na zemi darí s odstupom tisíc rokov. Prichádza do arcibiskupského paláca a sleduje prácu veľkého inkvizítora – sudcu, ktorý sa snaží zachovať cirkevný poriadok za pomoci súdov a zákonov. Kristus vidí, že to nie je božie kráľovstvo o ktorom on sníval, ktoré on zakladal, a preto sa dáva do reči s veľkým inkvizítorom. Inkvizítor mu ale vrhá do tváre výčitku: tisíc rokov nám trvalo, kým sme všetko dali do poriadku. Tisíc rokov sme naprávali to čo si ty spôsobil svojim blúznením o božom kráľovstve. Konečne sme nastolili na zemi pomocou prísnych zákonov poriadok. A teraz prichádzaš znovu, aby si nám tento poriadok narušil? Inkvizítor sa chce zbaviť Krista a preto sa s ním lúči svojim chladným bozkom, ktorý Kristovi pripomínal bozk Judášov.

Milí priatelia toto je spisovateľova predstava, fikcia, ale vyjadruje niečo veľmi dôležité. Aj nám kresťanom hrozí, že naše náboženstvo použijeme len na spravenie si poriadku v živote. Na dodanie vonkajšieho rámca nášmu životu. Takéto kresťanstvo nám síce v zásade môže pomôcť, ale nemôže sa stať tou plodnou silou, ktorá dáva nášmu životu vzrast, silou, ktorá mu dáva schopnosť prinášať ovocie.

Ak sme dnes počuli evanjelium o tom, že náš kresťanský život sa má podobať pevnému domu postavenému na skale, asi to bude pre mnohých kresťanov i kňazov podnetom k zdôrazneniu práve tej zákonníckej roviny náboženstva, kresťanstva. Tej roviny, ktorá sa dá upevniť dodržiavaním rozličných nariadení, predpisov. Nič proti tomu, len nesmieme zabudnúť, že náboženské predpisy a nariadenia horlivo – a dokonca ešte horlivejšie ako my kresťania – dodržiavali aj farizeji. A predsa ich Ježiš neľútostne kritizoval. Označoval ich za ľudí vonkajškových, ľudí bez iskry, bez skutočného života duše.

Ježiš chcel aby naše náboženstvo bolo pevným základom, z ktorého vyrastá celý náš život. Chcel aby nám náboženstvo bolo takou oporou akou je pre dom pevný základ, ktorý spočíva na skale. Nechce, aby naše náboženstvo bolo len kultom vytrhnutým zo života, ale chcel aby inšpirovalo náš skutočný život, aby ho premieňalo, dodávalo mu vzrast elán, silu, korene, základ. To nám určite nedá náboženstvo predpisov, zákonov a nariadení, pretože to všetko vnímame len ako niečo vonkajšie, niečo čo nevyrastá z nášho vnútra. Iste, súhlasím s tým, že zákony a poriadok sú pre život veľmi dôležité. Starozákonní Židia dokonca v zákone videli možnosť lepšieho, dôstojnejšieho života. Zákon im prinášal radosť. No zo zákona samotného sa ešte lepší život odvodiť nedá. Zákon je potrebné zvnútorniť. Preniesť ho do života.

Ako ľudia žijúci na vidieku iste vieme, aké náročné je priviesť prírodu k úrode. Je potrebné mnoho preto spraviť, ošetriť, ale konečný efekt – úroda aj tak vymyká nášmu snaženiu. A predsa keď sme spravili všetko pre úrodu, potom aj neúspech snáď budeme vedieť prijať ľahšie.

Aj my sa dnes máme pýtať akým základom je pre nás kresťanstvo. Či z neho odvodzujeme náš život, naše snaženia, či ono lieči náš život, oslobodzuje nás a povznáša nás, alebo naopak. Či náš život obmedzuje, spútava, alebo nám je radosťou, základom na ktorom môžeme naozaj budovať. Mali by sme sa pýtať sami seba, akú máme predstavu o kresťanstve, akú máme predstavu o živote. Prosme za to, aby kresťanstvo mohlo byť pre nás i pre ďalšie generácie skalou, základom, na ktorom môžeme spokojne stavať stavbu našich životov. Amen.