Homília - 20. 2. 2005

Milí priatelia

V minulú nedeľu sme v kostoloch čítali o pokúšaní Krista, ktorého pokušiteľ okrem iného lákal Krista na svetskú slávu. Počuli sme, ako Kristus túto slávu rozhodne odmietol. Hneď v dnešnú nedeľu ale počúvame evanjelium o oslávení Krista na vrchu Tábor. Ako tieto dve udalosti spolu súvisia?

Zakiaľ čo Ježišovo skúšanie tvorilo začiatok jeho verejnej činnosti, Ježišovo oslávenie na hore Tábor, ktoré niekedy nazývame aj jeho premenením tvorí obdobie určitého zvratu v jeho činnosti. Ježiš končí obdobie voľného ohlasovania božieho kráľovstva na vidieku a rozhoduje sa ísť so svojou pravdou do Jeruzalema. Kristus ako Boh sa nemenil a  nepotreboval meniť, bol stále ten istý. Ale ako človeku mu súčasne neboli cudzie ani ľudské obavy, strach, úzkosť či utrpenie. Vykladači Písma pripomínajú, že Ježiša v Jeruzaleme čakal konflikt s veľradou, so zákonníkmi. Práve predtucha tragédie v ňom museli vzbudzovať úzkosť a obavy. Jeho premenenie na hore Tábor a následný rozhovor s Mojžišom a Eliášom vykresľujú teda akúsi Ježišovu „hviezdnou hodinou“. Stretnutie s Mojžišom a Eliášom zároveň potvrdzovalo Ježišov program – zápas o oslobodenie človeka a o dôverný vzťah človeka s Bohom. Táto scéna okrem toho naznačovala aj niečo z Ježišovej jednoty s Bohom, na povrch sa predieralo niečo z jeho božskej prirodzenosti. Žiarivé rúcho naznačuje Kristovu jednotu s Bohom a hlas z neba – podobne ako pri krste – je božie znamenie, ktoré dosvedčuje Krista.

V teológii hovorievame, že Kristus svojim vtelením, tým, že prijal ľudskú prirodzenosť posvätil aj náš ľudský život, našu ľudskosť, materiál, z ktorého sú vytvorené aj naše životy. Ak sa pozeráme na Ježišovo premenenie vo svetle jeho drámy na Kalvárii, tak potom sa musíme pýtať, kde my hľadáme posilu v  drámach a v zápasoch nášho života? Alebo inak povedané - v čom je dráma môjho života, za čo ja v živote zápasím (prípadne nezápasím)?

Je možné život prežívať len tak - zo dňa na deň, bez obsahu, bez cieľa. Takýto život býva nudný a práve preto dnes prekvitá to, čo sa nazýva zábavný priemysel. V dobách, keď ešte nejestvovala televízia, náhražku chýbajúceho vlastného životného zápolenia poskytovali človeku športové zápolenia. Človek pri nich mohol zabudnúť na prázdnotu svojho vlastného života, na to, že on vo svojom živote o nič nezápasí, za nič nebojuje. Dnes na to máme okrem športových prenosov aj rôzne televízne reality-show (Superstar, či Miliónové dievčatá), v ktorých sa môžeme (počul som na to pred časom pekný výraz): „vzrušiť cudzím adrenalínom“ - namiesto toho aby sme žili svoj život sami za seba.

Ak zápas nášho života – to čo žijeme - aspoň trochu súvisí so zápasom o skuočné hodnoty - povedané nábožensky: o božie kráľovstvo, tak potom aj my potrebujeme chvíle posilnenia, povzbudenia a zamyslenia rovnako ako ich potreboval Kristus. Alebo sme pravdepodobne v nejakej forme už asi aj zakúsil svoj vlastný vrch premenenia, svoj vrch Tábor.

Poznám jednu ruskú pravoslávnu ikonu, ktorá znázorňuje evanjeliovú udalosť premenenia na vrchu Tábor. Vrch – hora je na nej oblakom oddelená od našej každodennosti. Každý z nás potrebuje takéto miesta, v ktorých získavame určitý odstup od každodenného života, od jeho zhonu. Miesta, na ktorých sa vďaka premýšľaniu a modlitbe viac približujeme k samotnej podstate života. Na tej ikone okrem Krista, Mojžiša a Eliáša sú znázornení aj traja Ježišovi učeníci - každý v inej polohe. Peter sa pozerá hore –znázorňuje človeka modlitby, ktorý hľadá Boha hore, nad sebou. Druhý – apoštol Ján – je schúlený sám do seba – je to mystik, ktorý cíti prítomnosť Krista sám v sebe, v spôsobe akým prežíva lásku k Bohu a k druhým ľudom. A tretí – Jakub – je apoštol, ktorý sa pozerá smerom dole – von z oblaku – mohli by sme ho nazvať mystikom činu – on hľadá Boha v skutkoch každodennej lásky k svojim blížnym. Myslím, že kresťan by mal v sebe spájať všetky tieto tri prvky - mali by sme byť ľuďmi modlitby, premýšľania aj ľuďmi činorodej lásky. A súčasne podľa obrazu dnešného evanjelia nemali by sme na tej hore ani stavať žiadne stánky, mali by sme byť pripravení zísť z nej do reality života.

Milí priatelia, dnešná nedeľa nám pripomína nielen blížiace sa sviatky Kristovej smrti a zmŕtvychvstania, ale pripomína nám i realitu nášho života. Preto sa môžeme ku Kristovi modliť: Ježišu daj, aby sme aj my vedeli prežiť náš vrch Tábor, na ktorom nás posilňuješ na našej ceste životom, v  zápasoch nášho každodenného života. Daj, aby sme si pre takéto chvíle vedeli nájsť čas modlitbou i premýšľaním. Jednou z  možnosti je aj sviatosť Tvojej prítomnosti medzi nami – Eucharistia, ktorá nám hovorí o božej dobrote. Daj, aby nás tieto chvíle strávené s Tebou nasmerovali bližšie k Tvojim ľudským bratom a sestrám, s ktorými prežívame naše životy. Amen.

Vianoce – sviatok sv. Štefana
Mt 10, 17 – 22
Autor: Viliam Arbet

Narodenie Pána – cez deň
Jn 1, 1 – 5, 9 –14
Autor: Viliam Arbet

Narodenie pána - v noci
LK 2, 10 – 11
Autor: Viliam Arbet

3. adventná nedeľa
Jn 1, 6 – 8, 19 – 28
Autor: Viliam Arbet

2. adventná nedeľa
Mk 1, 1 – 8
Autor: Viliam Arbet

Slávnosť Krista Kráľa
Mt 25, 31 – 46
Autor: Viliam Arbet

33. nedeľa cez rok
Mt 25, 14 – 30
Autor: Viliam Arbet

32. nedeľa cez rok
Mt 25, 1 – 13
Autor: Viliam Arbet

31. nedeľa cez rok
Mt 23, 1 – 12
Autor: Viliam Arbet

30. nedeľa cez rok
Mt 22, 34 – 40
Autor: Viliam Arbet