Homília - 30. 1. 2005

Milí priatelia

Text Ježišových blahoslavenstiev, ktorý sme práve čítali zvykneme nazývať ústavným zákonom cirkvi - kresťanstva. Na tomto ideovom základe stojí (alebo by malo stáť) kresťanstvo. V Európe sa dnes tiež diskutuje o ústave – o európskej ústave. Je to údajne text natoľko rozsiahly, že podľa mnohých politikov nie je možné, aby sa k nemu ľudia vyjadrovali v referende.

Kresťanská ústava –Ježišove blahoslavenstvá oproti tomu predstavuje jednoduchý a krátky text – má len niekoľko riadkov. No aj tak si netrúfam odhadnúť, ako by dopadla v prípadnom referende. Kto by dnes chválorečil ducha chudoby, tichosti, smädu po spravodlivosti, alebo čistých sŕdc. Aj pre väčšinu kresťanov skôr platí blahoslavenstvo majetku, sily, úspechu, smiechu, plného stola a sýtosti, nekompromisného zastávania svojich vlastných práv, erotického kultu mladého tela, dostatočnej spoločenskej publicity, či privátneho pokoja v duchu hesla: „čo ťa nepáli nehas“.

Ježišove blahoslavenstvá sú kdesi v kúte našej pozornosti. Naspamäť ovládame desatoro, nie blahoslavenstvá. Neprávom. Veď práve nimi kresťanstvo obohatilo svetovú i európsku kultúru. Židovské náboženstvo prinieslo desatoro božích prikázaní. Desatoro predstavovalo oproti svojvoľnosti a ľudskej pomstichtivosti zlepšenie vzťahu človeka k svojim blížnym aj k Bohu. Prínos kresťanstva spočíva v spojení týchto prikázaní do ideálu lásky k blížnemu a k Bohu a práve v Ježišových blahoslavenstvách. Ak prikázania hovoria rečou zákona - teda nemusíš!, nesmieš!, je zakázané! a za každým prikázaním stojí výkričník, tak blahoslavenstvá hovoria odlišnou rečou. Blahoslavenstvá hovoria o živote podľa zásad božieho kráľovstva ako o možnosti. Ony nepotrebujú výkričníky ani príkazy, oni skôr oznamujú, že na svete popri moci, peniazoch, a úspechu jestvuje ešte iný zdroj blaženosti – blaženosť duchovná. Neprikazujú nám napríklad zrieknuť sa majetku, ale hovoria o tom, že tu jestvuje ešte iné - duchovné bohatstvo – blahoslavení, ktorí to objavia.

Možno niekto by mohol namietať, že to je náuka pre outsiderov, útecha slabých, odstrčených, ktorí už aj tak nemajú inej radosti. Blahoslavenstvá ale naozaj nie sú pre outsiderov. Už ich forma, štylizácia svedčí o tom, že sú naopak pre tých, ktorí by vedeli a mohli inak, ale nechcú. Sú o tých, ktorí vo svojom živote objavili duchovnú radosť, duchovnú silu, duchovné bohatstvo. Sú o tých, ktorí by mali na to, aby sa v spoločnosti presadili mocou, úspechom, ale oni objavili ešte hlbší zdroj radosti, spokojnosti, naplnenia. Preto aj kresťanstvo nenalieha – nehovorí musíš sa zrieknuť majetku, musíš sa zrieknuť svetskej radosti, nesmieš sa tešiť z dobrého obeda a podobne, ale hovorí, že blahoslavení sú tí, ktorí popri tomto všetkom objavili aj duchovné naplnenie života, duchovnú radosť. Potom sa kresťan (nie z príkazu, ale skôr dobrovoľne) vie aj v praxi aj zrieknuť toho či onoho.

Poznáte kňaza Antona Srholca – keďže je už mediálne známym človekom, mohol by sa vyhrievať na výslní spoločenskej popularity, a občas aj naozaj zavíta na rôzne spoločenské akcie, kam ho pozývajú. Pritom ale dobrovoľne veľkú časť svojho času venuje pomoci tým posledným – bezdomovcom. Takže pozvania na recepciu neodmieta, hovorí, že cirkev má byť aj mediálne prítomná v dnešnom svete, no na záver si nechá zvyšné chlebíčky s kaviárom zabaliť pre svojich bezdomovcov. Myslím si, že je príkladom blahoslavenstva, príkladom človeka, ktorý má na to, aby sa pohyboval kdesi inde, či uzavrel do svojho vlastného súkromia, no dobrovoľne vie slúžiť druhým, tým, ktorí to potrebujú. Vie sa dobrovoľne zrieknuť časti svojho majetku, súkromia.

Myslím si, že každý z nás už zažil aspoň čiastočne podobné situácie. Situácie, v ktorých sme mohli konať inak – mali sme nato dosť sily, práva, či právňovala nás naša túžba, hlad či potreba - a predsa sme sa rozhodli dobrovoľne konať inak. Nič nás k tomu nenútilo, ale práve vtedy sme napriek zdanlivej strate zakúsili kúsok duchovnej, opravdivej radosti. Verím, že trend dnešnej doby, masový vkus, ktorý nám vnucuje opak duchovných hodnôt, je len dočasnou daňou modernej masovej kultúre trhového typu a skôr či neskôr budeme aj my dobrovoľne hľadať aj tie hlbšie hodnoty. A to nielen v súkromí, ale aj mediálne, verejne.

Zakiaľ k tomu príde, mali by kresťania – aspoň pokiaľ to vládzu – byť tými , ktorí svojim životom nesú trochu svetla. Pretože život, ktorý každý jeden z nás žije je médium, ktoré nám nikto nemôže zobrať. Prosme o silu aby sme vedeli v praxi – sami od seba uskutočňovať svoje drobné duchovné blahoslavenstvá.

Možno pritom pochopíme, že tých blahoslavenstiev môže byť dokonca aj viac ako len osem. Že blahoslavení môžu byť aj tí, ktorí si v dnešnom svete vedia nájsť čas aj pre Boha a na modlitbu. Blahoslavení sú aj tí, ktorí sú verní v medziľudských vzťahoch a nemyslia vždy len na seba. Blahoslavení tí, ktorí neprivatizujú svoj život neustálym uťahovaním sa do svojho súkromia. Blahoslavení  tí, ktorí sa vo všetkom neprispôsobujú väčšine – netancujú vždy tak ako im iní pískajú. Blahoslavení tí, ktorí vedia zabudnúť na seba. Amen.