Homília - 30. 10. 2005

Na dedine žili dve rozhádané rodiny. Prví prišli za pánom farárom, rozprávali akí sú tí druhí zlí, ako stále ubližujú, ako nie sú v práve... Pán farár sem – tam položil otázku, ale predovšetkým počúval. Na konci im povedal: „Máte pravdu!“ Rodina odišla, ale za malú chvíľu priši tí druhí. Rozprávali, ako to vidia, ako sú tí druhí zlí, ako stále ubližujú, ako nie sú v práve... pán farár sem – tam položil otázku, ale predovšetkým počúval. Na konci im povedal: „Máte pravdu!“ Keď odišli, vyšla z kuchyne gazdiná a hovorí: „Pán farár, to ako? Aj jedným, aj druhým poviete, že majú pravdu!“ A pán farár odpovedal: „Aj ty máš pravdu!“

Po niekoľkých rokoch v pastorácii celkom rozumiem spomínanému pánu farárovi. Niekedy aj tie všedné veci či konflikty je veľmi ťažko rozsúdiť, veľmi ťažko je povedať, kde je objektívna pravda. A tú subjektívnu môžu mať naozaj obaja. Vmiešava sa tam aj to, že my ľudia nepovieme zväčša všetko. Že aj pred inými, ale niekedy aj pred sebou samým chceme byť v tom lepšom svetle. Dokonca môžeme povedať, že neraz ako ľudia nosíme masky: aby sme mali autoritu, aby sme nestratili dobré meno, aby sme boli sympatickí, aby sme si udržali povedomie rozumnosti... Tie masky ľudia nosili, nosia a budú nosiť.

Dnes sme počúvali v evanjeliu Ježišovu kritiku na vodcov v národe. Výraz „Mojžišova stolica“ asi poznáte – ide o nositeľov autority, tak náboženskej ako aj politickej. To, čo Ježiš najviac kritizuje je pretvárka na týchto postoch. A špeciálne – pretvárka, maska v mene Božom.

Patrí sa asi pripomenúť, že je to zakódované v našej viere, veríme, že všetci sme hodnotní ľudia. Aj keď nie sme prevratní, najznámejší, máme tu svoje miesto, náš život chcel sám Boh. Ani keby sme sami nevideli výsledky či zmysluplnosť svojho života, viera nám pripomína, že to všetko zmysel má. Druhá časť pravdy o človeku je však tá, že si vieme dávať aj spomenuté masky, že nám nestačí vedomie dôležitosti dané v našom bytí. A aj dnes sa to dokonca môže diať v mene Boha. V jeho mene aj dnes dokážeme odsúdiť človeka, presadzovať len tú svoju pravdu... V Ježišovej reči toto bolo najviac kritizované. Pamätám si z detstva na jednu kázeň. Keďže to bola kázeň, tak neviem, či spomínané veci pán farár hovoril ako hodnoverné historické fakty, alebo to možno bol nejaký román. Spomínal, že keď Španieli dobývali Južnú Ameriku, tvrdili, že to robia pre šírenie kresťanstva. Vieme, že motívy boli celkom iné, že išlo o vidinu bohatstva. Raz chytili Indiána. Pretože bojoval proti ním, rozsudok znel trest smrti. Pred popravou mu však povedali, že môže ešte prijať krst, aby sa po smrti dostal do neba. Indián sa spýtal: „A budú v tom nebi aj Španieli?“ Odpoveď znela, že samozrejme, veď oni predsa šíria pravú vieru. A Indián im povedal: „Tak do takého neba nechcem prísť!“

Naše falošné motívy zakryté vierou sú veľmi často príčinou celkového odmietnutia aj celého kresťanstva. Zdá sa, že v dejinách najviac zneužité slovo je slovo Boh: na opasku nemeckých vojakov bol nápis Boh s nami, na dolári je Dôveruje Bohu, v mene božom sa dobíjali územia, viedli vojny....

Dnešné evanjelium je pre mňa ako kňaza a myslím, že pre mnoho mojich kolegov, spytovaním svedomia. A je to potrebné, aby sme božie veci nezneužívali. Nie je to však len pre kňazov, je to pre každého, kto je čo len pre jedného človeka vzorom, príkladom, vychovávateľom, vodcom. A samozrejme nemali by sme zostať len pri tej „božej maske“, ale aj pri všetkých ostatných, ktoré v živote nesieme. Pozitívne by sme mohli k tomu povedať, že je veľmi potrebné a dôležité, aby človek bol v zhode so sebou samým. Aby tie masky používal čo najmenej. Pretože ak sme v zhode so sebou, ak sa neskrývame za falošné motívy, naša autorita je väčšia. Ľudia nám viac veria. Ale táto zhoda dokonca zvyšuje pravdepodobnosť nášho vnútorného, duševného zdravia. A tiež zdravia spoločnosti.

Nie je vôbec jednoduché žiť v zhode so sebou. Myslím si však, že kresťanstvo má v sebe zárodok toho, aby sa nám to aspoň čiastočne podarilo. Tým, že nás učí pozerať sa pravdivo na seba, spytovať si svedomie dokonca denne, tým sa vytvára pôda, aby sme sa mohli stať takými ľuďmi.