Homília - 16. 10. 2005

Včera ráno som zachytil v rádiu, že v Banskej Bystrici organizujú protestnú demonštráciu proti chudobe na Slovensku. Očakávali okolo 10 tisíc ľudí. To preto, že podľa štatistík, Slovensko je z krajín Európskej únie krajinou najviac ohrozená chudobou. Dvadsať jedna percent ľudí na Slovensku dostáva mzdu, ktorá hrozí, že sa títo ľudia prepadnú pod hranicu chudoby. Takéto správy len málo koho nechávajú ľahostajným, dotýkajú sa nás. Druhá téma správ, ktorá už týždeň rezonuje vo všetkých oznamovacích prostriedkoch, sú správy o zemetrasení v Pakistane, Indii a Kašmíre. O strechu nad hlavou prišli tri milióny ľudí. Je to viac, ako polovica obyvateľov Slovenska. Svet organizuje humanitnú pomoc – finančnú i hmotnú, dobrovoľníci odchádzajú na pomoc. Opäť správa, ktorá nás nenechá ľahostajnými. Keby sme aj chceli zachyť veci o ktorých hovoríme medzi sebou, v našich bežných rozhovoroch – čo sa komu stalo a čo kto urobil – pravdepodobne prídeme k tomu, že väčšina našich rozhovorov, či tých celosvetových alebo o našom malom svete, má spoločnú tému. Je to téma spravodlivosť – sloboda – pravda. Väčšina správ a príbehov sa nás dotýkajú práve preto, že kdesi pod tým, čo sa hovorí, vnímame témy spravodlivosti, slobody a pravdy. Tam, kde sa začína núdza – či to bude na Slovensku či vo svete – dotýka sa nás to, pretože núdza znamená postupnú neslobodu. Núdzny človek nemôže rozhodovať, čo si kúpi, kam dá dieťa do školy... a pýtame sa potom ako to má byť, prečo je to tak, teda pýtame sa na spravodlivosť, na pravdu. Zápasíme o slobodu a pravdu. .

Téma spravodlivosti, slobody a pravdy sú témami tak sveta, ako ja veľké témy Biblie. Z tohto pohľadu by sa dalo pozerať na celú Bibliu: od prvých strán je to zápas Izraela, ktorý opúšťa otroctvo v Egypte, cez zápas o slobodu – ako ju žiť, aby prežili – na púšti, až po Zasľúbenú zem. A aj kresťanstvo preberá veľké témy slobody – byť slobodný od toho, čo si myslia o mne ľudia, cez slobodu od pocitu viny, slobodu od hriechu, po slobodu Božích detí. A sú tam aj témy spravodlivosti – proroci veľmi často pranierovali vládcov, ktorí neboli spravodliví, ale aj ľudí, aby neokrádali, aby nevykorisťovali... aby sme sa stali ľuďmi spravodlivými. A pravda je tam rovnako zastúpená – Ježiš hovoril o viere ako o neprestajnom hľadaní pravdy, očisťovaní sa. My to povieme, že ak má niekto pocit, že našiel Boha, práve ho stratil, pretože on je v hľadaní. Platí to aj civilne – ak si niekto myslí, že už našiel jediný liek na výchovu svojich detí, na to, ako život zvládnuť, tak je v nebezpečenstve, že sa práve uzavrel. Tak byť človekom, ako aj byť kresťanom, znamená povolanie k neprestajnému hľadaniu pravdy.

Ak však kresťansky hovoríme o pravde, slobode a spravodlivosti, v jednej veci sme rozdielny oproti tomu, ako o tom hovorí svet. My spolu s tým pridávame štvrtú tému – lásku. Sloboda bez lásky sa môže stať pošľapávaním slobody iného, pravda bez lásky môže byť veľmi tvrdá, spravodlivosť bez lásky je možno zachovaním práva, ale nič viac. Dá sa to trochu dokumentovať na príklade, že ak máme priateľa, človeka, ktorý je nám blízky, ktorého máme radi, sme schopní oveľa viac mu odpustiť, sme schopní oveľa viac pochopiť aj veci, ktoré urobili zle. Ak máme prácu, ktorú máme radi, sme v nej oveľa nápaditejší a silnejší, na rozdiel od práce, ktorá je nám záťažou. To, čo milujeme, vidíme inak. Pristupujeme k tomu inak. Vieme aj o tom, že väčšina problematických vecí vo svete sa nedá vyriešiť len tým, že dobre nastavíme zákony, ale je potrebná premena človeka, „premena srdca“. Teda opäť niečo, čo vedie k láske, k solidárnemu, dobrému pohľadu na prostredie v ktorom žijeme, na ľudí s ktorými žijeme, na seba i na život. Svojimi témami nie sme ďaleko od dávnych dôb. Aj v dnešnom evanjeliu nájdeme niečo podobné: keď sa Ježiša pýtajú na to, či platiť, či neplatiť dane, je tam prítomné to, že cítia nespravodlivosť, neslobodu, pýtajú sa na to, ak to má byť. Otázka síce bola nastavená ako pasca, ale aj tak tam tie témy nájdeme.

Ježiš veľmi neodpovedá na ich otázku. Ukáže im obraz cisára s tým aby mu dali, čo je jeho. Ale čo je jeho? Pre nás je z toho podstatnejšie, že keď sa pýtame podobne – možno priamo na dane, možno na iné veci spravodlivosti.... – musíme si priznať, že žijeme v tomto svete a to má aj svoje zákony. Nakoľko sú spravodlivé a dobré, to je otázka, ale vždy budeme prinášať aj daň za to, že sme, musíme patriť aj do štruktúr, ktoré má tento svet a aspoň v niečom aj prijímať zákony sveta a života. Ježiš ale k tejto odpovedi pridal niečo, na čo sa nepýtali: dajte Bohu, čo je jeho! A vieme, že jeho je vlastne všetko, celý sme jeho. Mohli by sme túto odpoveď preložiť ako dať sa mu k dispozícii, alebo ak chceme, môžeme použiť aj slová – dať sa mu tak, aby sme mu boli podobní. A opäť je to o spomínanej láske, o pokuse byť takým, kto ju má v srdci... Odtiaľto – od citlivého človeka, človeka snažiaceho sa milujúceho... sa odvíja aj to, ako budeme niesť ostatné zákony sveta, ako budeme pristupovať aj k potrebnej spravodlivosti a slobode vo svete.