Homília - 2. 10. 2005

Najprv by som rád, na základe svojich skúseností z detstva, urobil malé jazykové okienko. Ja som si totiž v detstve predstavoval, že „kameň, čo stavitelia zavrhli, stal sa kameňom uholným“ znamená uhlie. Keď som sa s tým raz priznal svojim známym, tak sa zasmiali a povedali, že oni tomu tiež nerozumeli do hlbokej dospelosti. Uhoľný kameň znamená niečo ako tehla na rohu. Tá, ktorej murár venuje viac času, pretože od nej už len určuje čiaru ostatných tehál. Ona viaže rohy. V prípade starých stavieb z kameňa a bez základov to bolo ešte dôležitejšie, aby tento kameň dobre viazal. Samozrejme, že v evanjeliu je to prenesené a znamená to niečo dôležité, čo si však ostatní nevšimli a nedocenili.

Toto evanjelium už používalo v dejinách veľa skupín ľudí, ktorí tým chceli naznačiť, ako ich nepochopili a odmietli a ako sú oni dôležitý. Veľký význam malo pre prvých kresťanov v diskusii so židmi – že ich zamietli, ale tá ich „stavba má zmysel len cez Krista. O pätnásť storočí to vytiahol Luter – že oni sú tí, ktorí prinášajú pravú reformu, pravdu, a že katolícka časť ich nepochopila, ba odmietla. Ale stretnúť sa s tým môžete kdekoľvek aj dnes – možno nie týmto slovníkom. Je dosť ľudí, ktorí hovoria o tom, ako sú nedocenení, ako sa raz vrátia a ostatní uvidia, že to mysleli dobre... Všetkým týmto ľuďom z úprimného srdca prajem, aby sa im to podarilo, aby priniesli svoju dôležitosť a aby ľudia uvideli ich veľkosť. Ale nebolo by asi dobré, ani to nikomu neprajem, aby prepadol pocitu mučeníctva. Poznám staršieho muža –je to kolega - ktorého ľudia nemajú radi. Je to preto, že neprestajne upozorňuje (a nie šťastným štýlom na chyby). On sám hovorí, že je to jeho povinnosť, že dnešnému človeku treba povedať pravdu a že ho k tomu vedie kresťanstvo. Keď som sa s ním rozprával, tak povedal, že ho ešte v živote nikto nepochválil. A bol na to hrdý, že je to znak, že dobre robí svoju prácu. Ja viem, že v živote je naozaj potrebné, aby sa ja zaiskrilo, že je treba povedať pravdu aj keď je nepríjemná. Ale keď nie je nikto, kto sa cítil vedľa nás aj dobre, oho sme svojimi slovami aj pohľadali, ja by som sa cítil neistý a myslel by som si, že nie len so svetom, ale aj s mojou pravdou nie je niečo v poriadku. Je to prejav človeka, ktorý sa stal mučeníkom. A čím viac mu ľudia odporujú, tým viac sa cíti dôležitý ako mučeník. Ale či je to dobre, či je to naozaj kresťanstvo, o tom by som dosť pochyboval. To je jedna skupina ľudí z dnešného evanjelia.

Chcel by som však povedať, že v dnešnom evanjeliu môžeme vidieť ešte aspoň dve skupiny ľudí. Tou druhou sú tí sluhovia a ten syn, ktorí si len plnili úlohu, ktorú mali a vďaka nej dostali bitku i smrť. Chcem len pripomenúť, že aj medzi nami je mnoho ľudí, ktorí sa cítia podobne: len žijú a za to si vyslúžia, neraz od svojich najbližších, pocit, že sú na ťarchu, že zavadzajú. Nemusia robiť nič zlé, neraz povedia, že už len to, že dýcham, je im na ťarchu a zavadziam. Každý z nás a chvíľami môže cítiť podobne. Túto skupinu ľudí spomínam len preto, aby sme si to občas uvedomili, aby sme sa pokúsili vžiť do ich pocitov. Kvalita života sa nemôže merať podľa toho, kto je ako výkonný a prínosný. Náš život má zmysel už len tým, že sme! Tretia skupina ľudí sú tí správcovia, tí, ktorí dostali vinicu do prenájmu. Od tejto skupiny by sme mali predovšetkým premyslieť dnešné Ježišove rozprávanie! Všetci sme totiž predovšetkým správcami. Staráme sa o „grunt“, ktorý máme. S tým, že veríme, že ho raz zdedia naši potomkovia. A je to dobrá snaha. Ale môžeme pokojne povedať, že pred päťsto rokmi na tomto grunte žili úplne iní ľudia s ktorými geneticky nesúvisíme a o päťsto rokov tam budú žiť opäť iní. Všetci mali a budú mať pocit, že im to patrí, že je to ich. A na to je to. Ale predsa ak to budeme premýšľať ďalej, tak zistíme, že tak oni ako aj my, sme to dostali, aby sme sa uživili, aby sme mali pocit domova a istoty, ale sme to dostali len do prenájmu. Od ekológov si pamätám dobrú vetu: Pamätajte, že túto zem sme si požičali od budúcich generácií. A ja plne súhlasím. Máme nárok a právo byť tu šťastní, ale mali by sme pamätať aj na to, že tu prídu aj iní. Pamätať vzhľadom na prírodu, ale aj na svoje medziľudské vzťahy. Mali by sme pamätať dokonca na svoje telo, že sme dostali, že ísť bezhlavo proti všetkým zákonom prírody a zdravia, nie je nič rozumné ani dobré. Sme správcovia tohto všetkého.

Kresťanstvo je veľká výzva po slobode človeka: buď slobodný – nemusí splniť všetky očakávania iných, pretože to najdôležitejšie, čo by si mal splniť je očakávanie Boha. Buď slobodný, pretože nemusíš byť bezchybný a dokonalý, aj keď to možno čakáš od seba – pretože Boh je ochotný ti odpustiť. Buď slobodný od toho, aby si všetko stihol za svojho života, pretože po tebe prídu iní a ty máš predovšetkým zasiať najlepšie ako vieš... a tak by sme mohli premyslieť mnoho kresťanských výziev. Ale jedným dychom, na jednej úrovni ako je to výzva k slobode, je to aj výzva k zodpovednosti za to, čo sme dostali.

Rakúsky psychiater a psychológ Viktor Emil Frankl, ktorý veľa hovoril a písal o ľudskej slobode, má na to pekný obraz: hovorí, že na východnom brehu Ameriky je impozantná Socha Slobody. A je to niečo dôležité: víta vás slobodná zem! Človek má byť slobodný! Ale on vo svojej predstave hovorí, že sníva o tom, že raz na západnom brehu postavia inú sochu – Sochu Zodpovednosti. Pretože zrelá osobnosť je tá, ktorá vie spojiť aj slobodu, aj zodpovednosť. Aj zrelá spoločnosť je tá, ktorá spája obe tieto veci. Všetci vieme, že byť len slobodný – znamená často šliapať po právach iných. Byť len zodpovedný – to by mohlo znamenať krčiť sa pred ľuďmi a životom. Ale obe veci spolu sú znakom zrelosti. Kresťanstvo je výzvou k „postaveniu oboch týchto sôch“ v našich životoch. To je návod na to, aby sme boli správcami, ktorí všetko zužitkujú aj k svojmu šťastiu, aj neubližujú ostatným a ani životu.