Homília - 18. 9. 2005

Keď v devätnástom storočí vystúpil so svojím filozofickým myslením Karol Marx, jedna z jeho silných kritík na kresťanstvo bola, že brzdí proletariát v revolúcii, že necháva ubiedené masy vydané ich osudu a neusiluje sa o zmenu a odpor. Marxove myslenie zmenilo na dlho pomery spoločenské i politické vo svete, ale aj náboženské. Vtedy cirkev stratila robotníkov. Prešlo veľa času – desaťročí – kým mohol nastať poctivý dialóg medzi marxisticky mysliacimi mysliteľmi a medzi kresťansky mysliacimi. Vtedy, v tom poctivom dialógu – nie iba v populistických rečiach – sa ukázalo, že tá kritika nebola celkom opodstatnená. Dokonca, že kresťanstvo a revolúcia majú jednu spoločnú vec – hromadia silu k odporu. Samozrejme úpone inou cestou: revolúcia chcela odpor pomocou zbraní, zhabaní majetku, prevrátenia pomerov vo svete. Toto nie je celkom kresťanstvo, napriek tomu aj kresťanstvo – jedna z jeho dôležitých línií a jedna z dôležitých častí úprimne žitej viery – je hromadenie sily odporu. Žitá viera totiž vedie k tomu, že sa človek neraz ocitne proti prúdu, že je iní, ako všetci okolo a ako je to v móde. Často si aj my pripomíname, že kresťanstvo znamená nezavrieť oči – vidieť utrpenie vo svete, vedieť, že aj keď je mnoho vecí zdanlivo v poriadku, predsa to tak nie je a že je veľa utrpenia a veľa vecí na menenie. To niekedy nie je ľahké, pretože ako to nechceme meniť pomocou zbraní, a ak nedokážeme pomôcť, tak otvorené oči sú ja dôvodom k napätiu a utrpeniu. Pripomíname si ľudí, ktorí trpia kvôli nespravodlivým podmienkam, ale aj utrpenia kvôli prírodným katastrofám... Povedali by sme, že kresťanstvo (podobne ako to hovoril Marx) je predovšetkým upokojenie, nechať veci tak, mať nadhľad, naľakať sa... Aj to je samozrejme časť kresťanstva, chcem aj pokoj v srdci a nadhľad, ale iná, rovnako dôležitá vec, je aj nepokoj, ktorí hromadí silu k odporu. I keď možno len v tom, že máme silu byť iní. Obe cesty, veci sa nesmú a nemajú od seba odtrhnúť – chcem aj pokoj a nadhľad, ale aj neprestajné vedomie vecí, ktoré by bolo treba zmeniť. Či v nás, či vo svete. Tieto dve vedľa seba stojace tváre kresťanstva nájdeme aj v podobenstve, ktoré sme dnes počuli. Môžeme tam nájsť oprávnené otázky o spravodlivosti, pozvanie k aktivite, ale aj akési upokojenie sa v nájdení porozumenia a iného postoja. Podobenstvá Ježiš rozprával nie preto, aby sme celkom vysvetlili, ale aby sme v nich našli seba. Či voľakedy, či dnes, či v budúcnosti. Vtedy majú význam, ak sa príbeh podobenstva spojí s mojím životným príbehom, ak tam nájdem seba, ak seba s ním konfrontujem.

Ani ja dnes nevysvetlím celé podobenstvo. Skôr odporúčam, aby ste sa k nemu vrátili so svojím myslením a otázkami, aby ste si za seba prebrali jednotlivé veci. Ja sa budem orientovať len na tri body.