Homília - 12. 6. 2005

Už dávno nie sme pastieri. Napriek tomu by som sa rád trochu pohral so symbolikou stáda bez pastiera. Takýto obraz napadol aj evanjelistu, keď Ježiš videl sklesnutosť a únavu zástupov. Opustené stádo ovečiek môže prísť k sklesnutosti a únave predovšetkým asi z dvoch príčin. Prvá je nedostatok jedla a dlhé putovanie. Druhá možnosť je iná – každá ovca išla svojím smerom preto, že sa jej zdalo, že vidí stále lepšie pasienky, že má možnosť lepšie sa nasýtiť. Takáto sklesnutosť ani nie je nachodenými kilometrami, ako skôr tým, že po precitnutí cíti, že je osamotená, že jej už nechutí ani tá zelená tráva. Ovce sú vraj zvieratá, ktoré v ohrození sa tlačia k sebe. Zrazu precitnúť, že som sám, bezbranný, to môže byť cestou ku sklesnutosti.

Rozoberám obraz o ovciach preto, že sa mi zdá, že vystihuje život. Aj ten dnešný. Nepotrebovali by sme veľa argumentov a štatistík, aby sme presvedčili iných, že aj dnešní ľudia neraz pôsobia unavene, sklesnuto. A že nie len tak pôsobia, ale takí aj sú. Jeden z dôvodov je to hľadanie chleba, alebo môžeme povedať pasienku. Znamená to námahu v živote. A pre mnohých ten dnešný život namáhavý je! Aj fyzicky, ale aj psychicky. Je veľa vecí, ktoré nás vysiľujú a ničia, a nevieme si dať s nimi rady.

Funguje však aj druhý dôvod sklesnutosti – a síce, že nám ani tak nemusí nič veľmi chýbať, len napriek všetkému zostáva v nás prázdno. A zostávame aj sami – ľudia sú roztratení za svojimi záujmami, za „svojimi pastvinami“. Nie je im až tak zle, ale nevedia byť spolu.

Z hľadiska ľudských dejín je úplne prirodzené, že raz je spoločnosť zjednotená a relatívne spokojná i šťastná, a potom znova je nespokojná i možno nešťastná. Práve tie časy nešťastia, prázdnoty a nenaplnenia akoby privolávali rôznych „riešiteľov“. Nemusí to však vždy byť ten najšťastnejší „riešiteľ“, ktorému uveríme. Z tých najviac okatých negatívnych príkladov v dejinách spomeniem Hitlera. To bol čas, kedy nebolo chleba, kedy zúrila hospodárska kríza. A on pomohol tým, že ľuďom dal prácu – naštartoval zbrojársky priemysel. A k tej práci dokonca ciele a vízie, ktoré vedeli zlákať a nadchnúť celé davy, vyvolať zanietenie. Ale po niekoľkých rokoch priviedol ľudí k ešte väčšej únave i nešťastiu. Iní „riešitelia“, ktorí v takých časoch ponúkajú pomoc, môžu byť z radov biznismenov. Snažia sa presvedčiť ľudí, že keď nebudeš mať práve túto najlepšiu značku či oblečenia, či auta, či mobilu... tak ani nemôžeš byť šťastný. Často sú to vynikajúce výdobytky doby, ale čas zväčša ukáže, že nás to šťastnými neurobí. Často zostane – napriek všetkému vlastníctvu – to spomenuté prázdno. Či v nás samotných, či vo vzťahoch. Iný príklad „riešiteľov“ sú tí, ktorí ponúknu možno nejaké spoločenstvo v sekte či počúvaní geniálneho vodcu. Akoby tiež chceli nahovoriť, ak toto nebudeš počúvať, nebudeš vlastne ani žiť, nebudeš šťastný. Tiež čas mnoho krát ukazuje, že nie všetky na oko príjemné veci musia byť dobré aj z dlhodobého hľadiska. A dalo by sa v „riešiteľoch kríz“ pokračovať.

Aj Kristus pozeral na davy, ktorých tváre prezrádzali skleslosť a unavenosť. Jeho odpoveď bola vyslanie svojich spolupracovníkov. Ak sú ovce roztratené, nezostáva iné, ako ísť a postupne ich hľadať. Nedajú sa zvolať jedným hlasom. Aj dnes sa pomoc ľuďom nepodarí bez aktívnej účasti ľudí medzi ľuďmi. Sme všetci poslaní ako apoštoli. Nepomôže iné ako osobná prítomnosť. Preto to nemôže urobiť ani televízia, ani kňazi, ale len my všetci. Všetci sme v tomto dôležití.

Keď ich Kristus posielal, jeho reč bola trochu iná, ako keď sám začína hlásať. Vtedy, na začiatku, bol asi dosť ovplyvnený Jánom Krstiteľom a jeho reč začínala: Kajajte sa. A potom až, že sa priblížilo Božie kráľovstvo. Dnes, keď posiela apoštolov, prvú časť vynecháva. Posiela ich len pomôcť ľuďom otvoriť oči, aby videli, že Božie kráľovstvo je medzi nimi a je v nich. Všetko ostané – uzdravenia, kriesenia, vyháňania démonov – to všetko je len veľké zvolanie: Pozrite, Božie kráľovstvo je tu. Napriek vašej únave, vašej zatrpknutosti, slzám, nedoriešeným veciam... Ako by vlastne išli len s jednou vetou: Prijmite pokoj, objavte ho v sebe. Neposiela ich napomínať, ale podporiť ľudí, vracať im chuť do života, schopnosť tešiť sa, ochotu k dobrote a láske. Takto sme poslaní aj my. Svet nás potrebuje, v osobných kontaktoch by sme mali vracať dôveru k životu, vracať nádej, silu...

Ale právom by ste sa mohli spýtať: Ako? Veď sami sme unavení a zmorení! Jedna z dôležitých vecí je, že najprv sami musíme otvoriť oči a uvidieť Božie kráľovstvo, silu i pokoj v sebe. Dá sa to trochu i tak, že budeme schopní napriek nevyriešeným problémom, napriek slzám... sami schopní ďakovať, vidieť veci, za ktoré je možné chváliť život i Boha. Druhá vec je len si pripomenúť, že napriek všetkému ten pokoj je v nás. Len si ho treba uvedomiť, nechať ho vystúpiť so svojho srdca – aj keď pokoj cez slzy, cez strach.... I toto je chvíľa, kedy sa sami môžeme vcítiť do seba a pripomenúť si, že nepokoj nič nerieši, že máme zostať naplnení pokojom. Ak si čo len kúsok takého vedomia odnesieme z dnešnej bohoslužby, tak sa tu oplatilo byť. A ja vám to veľmi prajem.