Homília - 5. 6. 2005

Asi väčšina z vás počula už vetu, alebo jej obmeny, že potom, keď budem starší, budem sa viac venovať Bohu, viac sa modliť, viac na neho myslieť, možno i chodiť do kostola. A naozaj existuje skupina ľudí, ktorí nie sú naši nepriatelia, neodmietli a nezavrhli vieru, ale z rôznych dôvodov dnes nemôžu na ňu myslieť. Či je to kvôli životnému stresu, či kvôli iným starostiam, či kvôli nepochopeniu, ale patria k nám. A tiež asi viacerí poznáte príklady ľudí, ktorí naozaj v staršom veku, či vtedy, keď im život skrížil cesty cez utrpenie, choroby, smrť, problémy so sebou, problémy v rodine... sa stali ľuďmi viac sa modliacimi, viac premýšľajúcimi nad Bohom i zmyslom života, možno viac navštevujúcimi bohoslužby. A je to dobre: viera má v sebe potenciál podržať ľudí, ktorí sa trápia a sú v krízach. A všetkým takýmto ľuďom prajeme, aby ten potenciál našli a využili.

Ale, predsa len, osobne by som sa divne cítil, a asi aj vy, keby sme sa tu v kostole stretávali len ľudia, ktorým život prekrížil cesty a zažili veľa boľavého. Kresťanstvo má v sebe oveľa silnejšie ašpirácie. A tie sú predovšetkým v tom, aby oslovilo čo najviac ľudí aj v progresívnom veku. Tam, kde je stres, kde sa podniká, kde sa tvorí a pracuje... Veď aj každý z nás si prajeme, aby sme na úrade nestretli úradníka, ktorý vidí len papiera a prehliadne človeka, aby sme v obchode nestreli predavača, ktorý nevidí nič iné, len zisk, aby sme sa v rokovaniach stretli s ľuďmi, ktorí dodržia slovo... Chceli by sme ľudí, ktorí vedia rozoznať, čo je dobré a čo zlé, ktorí cítia zodpovednosť za tých, ktorých milujú a v lepšom prípade aj za budúce generácie, v najlepšom prípade aj za minulé... Chceli by sme ľudí, ktorí vedia žiť spolu s inými, ktorí vedia byť radostní...

Tak trochu by sme chceli, aby celá spoločnosť bola zasiahnutá aspoň niektorými Ježišovými myšlienkami. Zatiaľ to však vyzerá tak, akoby ľudia hovorili vtedy keď je dobre, že veď ani netreba myslieť na Boha, pretože je dobre a všetko funguje. A keď je zle, tak akoby hovorili, že nie je čas myslieť na Neho, pretože musíme mobilizovať svoje sily...

Nie je to samozrejme len kresťanstvo, kto sa snaží, aby sme stretali takýchto ľudí. Aj moderné filozofie a koncepcie hovoria o budovaní civilizovanej, ľudskej, humánnej spoločnosti. Rozdiel je možno len v tom, že my nechceme zabudnúť na to, že človek je aj hriešny – teda že neexistuje raj na zemi a nebude, pretože sa vždy nájde niekto, kto zneužije vašu dobrotu, vašu prácu... dokonca v nás samotných je to prítomné, že tieto veci aj kazíme. My si tu pripomíname veľkosť človeka, jeho možnosti, ale aj tieto hranice.

V dnešnom evanjeliu sme mohli sledovať Krista, ako sa mu darí stretnutím s iným človekom premeniť ho. Zostane asi nezodpovedanou otázkou, ako to robil, v čom je ten návod. Nezodpovedáme tú otázku, ale môžeme si povedať, ako to nerobil, čo tam nenájdeme. Nie je tam výčitka, že si taký a onaký, nie je tam moralizovanie, aký musíš byť.

A v tom je kresťanstvo. Zväčša sa nám pod týmto slovom predstaví, že je smernica čo treba a čo sa nesmie robiť. Asi aj to, ale oveľa viac ide o príbehy, ktoré majú uzdravovať. Obrazne povedané – aby sa zhrbený človek mohol narovnať, aby človek v neslobode sa mohol nadýchnuť slobody, aby človek bez radosti mohol pocítiť skutočnú radosť, aby človek bez odpustenia pocítil skutočné odpustenie... Aj kresťania by takýto uzdravujúci postoj mali prinášať do života. Sme tiež povolaní prinášať uzdravenie, „narovnanie a nadýchnutie slobody...“ Ale ako to dosiahnuť, to je tiež jedna z ťažko zodpovedateľných otázok.

Bez toho, že by som celkom vedel odpovedať na otázku ako to dosiahnuť, chcel by som povedať, že jedna z možností, možno dokonca z podmienok je, aby sme si to otočili. Aby sme si vedeli povedať, že aj ja sám potrebujem milosrdenstvo, potrebujem uzdravenie, potrebujem odpustenie. Cez takéto vedomie seba sa stávame oveľa citlivejší a aj uzdravujúcejší pre svet.