Homília - 8. 5. 2005

Dnešná nedeľa spája - vďaka náhode - v sebe dva akoby protichodné sviatky: deň matiek a 60 rokov ukončenia 2. svetovej vojny. Protichodnosť je však len zdanlivá. Pretože, ak chcú pamätníci vojny hovoriť trochu citlivo, tak neraz tiež spomínajú príbehy matiek, ktoré mali synov na vojne. Napríklad dnes jeden pamätník hovoril, ako to bolo zvláštne dojemné, keď ruská matka prešla stovky kilometrov, aby našla hrob svojho syna, ktorý zomrel v bojoch o Štúrovo. Tiež básnici, keď chcú hovoriť na túto tému, tiež neraz spomenú ako trpeli matky – tam ďaleko od frontu, ale predsa spojené so svojimi synmi. Tie témy nie sú ďaleko od seba. Naopak, ak ich dáme vedľa seba, tak sa ešte viac zvýrazní, čo v živote nechceme. Matky totiž nerodia deti preto, aby ich potom poslali na smrť, nerodia ich preto, aby ich prepustili do služieb ideológií a služieb ľudí, ktorí na dosiahnutie svojich cieľov používajú životy iných.

Celkovo však v živote - pokiaľ nemáme vedľa seba dva nápadné protipóly, ktoré nás jasne upozorňujú na to, čo nechceme - je to ťažšie rozpoznať. Neraz môžeme považovať veci za dobré, príjemné, prospešné, preverené súhlasom más..., a predsa sa po čase môže ukázať, že to neboli dobré veci, že sme išli proti sebe. Pred nejakým časom bol v televízii dokumentárny seriál o Hitlerovi. Jedna z jeho častí sa volala Hitlerove deti. Bolo to o chlapcoch a dievčatách organizovaných v Hitlerjugend. Vychovávali ich, cvičili, spoločne trávili čas... Hitler si pripravoval mládež. V spomenutom dokumente hovorila staršia žena, ktorá ako mladé dievča bola členkou tejto organizácie. Okrem iného hovorila o tom, že dnes vie, že Hitler bol zlý, že vojna bola zlá, že aj ich zatiahli do zlých vecí..., ale napriek tomu ju aj dnes napadne, že by si rada zaspievala pochodové piestne, rada pochodovala so svojimi kamarátmi, rada cítila ich blízkosť.... Je to pre mňa zvláštna výpoveď, ktorá naznačuje, ako veci môžu byť prepletené, ako je neraz ťažko oddeliť dobré od zlého. Takmer neexistujú veci, ktoré by boli len dobré. A takmer každé zlo má v sebe aj veci pomocou ktorých sa stáva príťažlivé, pomocou ktorých sa „dá predať“.

Nie je jednouché v živote nájsť len dobrý smer, nie je jednoduché nedať sa stiahnuť väčšinou alebo pocitom príjemného... Človek je vlastne odkázaný na neprestajné premýšľanie vecí, na neprestajnú kontrolu a hľadanie smeru a o toho, o čo má ísť.

Dnes sme v evanjeliu počuli časť Ježišovej modlitby na rozlúčku. Chcem z nej vyzdvihnúť to, ako hovorí, že vie, že svojich necháva vo svete, hoci nie sú z tohto sveta. Ako hovorí, že on odtiaľto odchádza, ale oni zostávajú. Neprosí za svet, prosí za týchto. Je to pre mňa naznačenie spomenutého napätia – kadiaľ ísť v živote. Pridať sa tam, kde je väčšina, prijať len to, čo je príjemné? Tie otázky nie sú ľahké. Mnohí ľudia z toho majú skutočné vnútorné napätie.

A možno to napätie je ešte silnejšie u kresťanov. Pretože aj nás lákajú veci vo svete, aj neraz počujeme a sme konfrontovaní s tým, že nie všetko je dobré, že treba byť opatrní, zodpovední...

Chcem pripomenúť, že sme povolaní k tomu, aby sme tento svet mali radi. Priestor v ktorom žijeme, čas, ktorý sme dostali, ľudí, ktorí sú okolo nás... to všetko sú aj veľké Božie dary a mali by sme sa učiť milovať to. Viete, že nie je jednoduché, ak máte človeka, ktorého život tak dobil, že už sa neraduje, nikoho a nič nevie mať rád... nie je to jednoduché a je to ťažké prebrať ho opäť k láske k životu. Sme k nej ale povolaní. Stratiť lásku ku svetu, myslieť si, že je len zlý, to by bol extrém. Ale druhým extrémom je prepadnúť úplne svetu. Necítiť to napätie, že aj ho máme radi, ale aj vidíme niektoré veci inak, aj sme kritickí, aj nevieme niektoré veci a spôsoby prevziať či podpísať. Len čistá „láska“ ku svetu, bez akého si odstupu, by nebola ani láskou, ani kresťanstvom, ani ničím múdrym. Uniesť toto napätie – že aj sme zo sveta, aj ho milujeme, a predsa sa niekedy cítime ako by sme z neho neboli – to je aj niečo cenné.

Teológ Paul Tillich hovoril, že nerozdeľuje ľudí podľa toho, či sú a či nie sú veriaci. Pre neho je dôležité rozdelenie, či ten človek má (kladie si) otázky, alebo nemá žiadne otázky. Ľudí jednej i druhej skupiny nájdete aj medzi veriacimi, aj medzi ateistami. Tí, ktorí si otázky nekladú, tí akoby mali všetko jasné, nehľadajú smer, nepodrobujú ho kritickému mysleniu, neváhajú nad svojou cestou... Akoby im všetko bolo jasné, všetko už vedeli, o všetkom mali istotu, že ich pravda je skutočnou pravdou. Netrápi ich ani to, že svet nie je rajom, že aj trpíme, že veľa treba ešte doriešiť, veľa pochopiť... Druhá skupina, ktorá je tiež aj v tábore veriacich aj neveriacich, to sú tí, čo sa snažia, premýšľajú, hľadajú. Nie sú uspokojení, neberú veci len preto, že to všetci tak, že je to príjemné.