Homília - 17. 4. 2005

Neviem presne, priatelia, kedy ovce stratil dobré meno. Isté je, že v časoch, kedy Ježiš hovoril o pastieroch a stáde, ovce boli považované za inteligentné a prítulné zvieratá. Tak isto aj pastieri: keď na Vianoce hovoríme, že sa mu prišli pokloniť chudobní pastieri, nie je to celkom pravda. V tom čase boli pastieri uznávaná stredná trieda. Tu aspoň vieme, že dobré meno stratili niekedy v druhom storočí po Kristovi. Prepadli sa medzi chudobných a ťažko sa v živote namáhajúcich ľudí. Každopádne, ak by sme dnes chceli len citovať a hovorili ľudom, že sú stádo, že sú ovečky... nevyznie to nijako lákavo.

A tak by som sa chcel trochu venovať inému symbolu, ktorý sa tu tiež často používa. A to je symbol dverí či brány.

Dvere sú naozaj symbolom. Dvere zatvárame, keď je vonku zima, keď prší. Zatvárame ich keď nechceme, aby cudzie uši počuli, čo im nepatrí. Tiež vtedy, keď chceme byť sami, prípadne s najbližšími. Teda dvere sú symbolom ochrany a súkromia.

Ale súčasne je to aj opačne. Dvere sú symbolom komunikácie – otvárame ich, keď chceme niekoho vpustiť, keď sami chceme ísť von, keď chceme čerstvý vzduch...

Aby to bolo ešte plastickejšie, pripomeniem aj hradby. Trnava má hradby. Sú cieľom turistických návštev, stoja ročne tisíce korún, aby sa zakonzervovali a udržali v súčasnom stave. Tie hradby sú však nefunkčné. Celé storočia znamenali istotu – ten, kto bol vo vnútri, ten patril k nám. Hradby znamenali istou voči nepriateľom, pretože sa len ťažko prekonávali. Pomohli brániť sa aj proti presile. Keby sme ich však dnes dostavali, keby sme aj použili oveľa lepšie materiály, železobetónové konštrukcie... predsa nám už v obrane nepomôžu. Zmenil sa totiž štýl boja – dnes by také mesto dobili zo vzduchu, hradby by neprekonávali rebríkom, ale raketou. Zostanú už len ako znamenie histórie.

Podobné niečo sa však udialo aj v ľudských životoch. Ešte pred pätnástimi rokmi by sa väčšina z nás zhodla na tom, čo je pre nás nepriateľské. Nepriateľ bol akoby pred hradbami, čiastočne bol čitateľný. Dnes je to úplne inak. Je len veľmi ťažko povedať, čo je nepriateľské. Tak, ako keď vpustíte do obývačky človeka, čo sa tvári priateľsky, usmieva sa, ale pritom chce škodiť. Je vo vnútri a nevieme ho odhadnúť. Napriek tomu, že žijeme v slobode, predsa máme aj nepriateľov života, ktorí nás ohrozujú – či nás samotných, či naše rodiny, naše vzťahy... Ale je len veľmi ťažko povedať, čo je a čo nie je zlé. Ten nepriateľ je dnes naozaj v našej obývačke, možno cez televízor, možno cez časopisy, možno dokonca cez názory našich najbližších, ale nikto si netrúfne úplne presne povedať, že to či ono je celkom zlé. Či to bude film, či niečo iné, takmer vždy je tam aj niečo pozitívne, ale neraz aj veľa ťažko prehliadnuteľného, predsa však negatívneho.

Chcem tým len povedať, hoci osobne o tom dosť málo hovorím, že nepriateľ existuje aj dnes. Vieme totiž, že nie všetko dobré čo máme, je dobré aj z dlhodobého hľadiska. Vieme, že ak aj dnes môžeme povedať všetko, neznamená to automaticky, že by naše reči boli kultivovanejšie a myslenie hlbšie. Vieme, že aj keď sa takmer všetok priemysel snaží dnes ľudí zabávať, všetko je podriadené zábave, nie sme tým šťastnejší. Vieme, že niekedy, aj keby sme mali všetko, neznamená to, že zvládame život, že sme spokojní... Ale rozpoznať to, čo je tvorivé, čo pomáha od toho, čo nakoniec škodí, je veľmi ťažké. Už pred sto rokmi povedal filozof Heideger, že technika otvorila svet, ale nenašla žiadnu blízkosť. Pozitívne sa neraz mieša so stratou iného dôležitého.

Dnes sa v kostoloch modlíme za dobrých pastierov. Predovšetkým sa myslí na kňazov a cirkevných predstavených. Vážim si túto modlitbu. Ale chce sa mi k tomu pridať, že stojíme pred veľmi veľkou úlohou – každý z nás by sa mal stať dobým pastierom predovšetkým sebe samému. Aby vedel rozoznať čo škodí a čo buduje. A potom možno dobrým pastierom pre tých najbližších, ktorí o to stoja. Či túto úlohu zvládneme v situácii, keď neexistujú hradby a nevieme vždy presne oddeliť, čo nás ohrozuje, to sa ukáže. Treba k tomu veľa času i pozornosti. Ale nemôžeme čakať, že nás uchráni nejaký pastier z vonka – či prezident, či učiteľ, či kňaz. Musíme sa stať tak zrelými a dospelými, že budeme pastiermi sebe samými. Niet dnes hradieb, niet spoločnej účinnej obrany, pretože sa zmenil systém boja – teda života. Či túto náročnú úlohu zvládneme včas, teda skôr ako nás niečo rozloží, to ukáže len čas.

Kristus povedal, že on sú tie dvere. Ak sa vrátime k symbolike, tak dvere znamenajú možnosť chrániť sa, zavrieť sa, byť so svojimi najbližšími. Je Kristove posolstvo takýmto obranným múrom? Určite by mohol byť, ak sa dobre pochopí – pomáha totiž vedieť o svojich koreňoch, o dôležitých hodnotách života. A dvere sú tiež symbolom komunikácie. Môže to byť aj s Kristom? Ak sa to posolstvo dobre pochopí, tak vedie nie len tomu, aby sme sa vedeli vnútorne brániť, ale aj ku komunikácii, ku schopnosti ísť v ústrety k ľuďom. Pomáha k tomu, aby sa nestratila blízkosť.

Je veľmi potrebné naučiť sa, kedy treba dvere zatvárať a kedy ísť cez ne von. Kresťanstvo, dobre pochopené, je určite ponukou k takýmto postojom.