Homília - 10. 4. 2005

Keď sa povie: stokrát som videl, sto krát som počul... vieme, že ten človek chce len zvýrazniť, že to bolo často. Ja to dnes použijem, ale predsa si myslím, že keby som mal možnosť to rátať, skutočne by to bolo aj číslo sto a možno i viac. Ide mi totiž o vypočutie vety „Ja mám tiež právo na svoje šťastie“, či podobných viet: „Ja chcem byť sám sebou, myslieť si a hovoriť čo chcem, žiť si čo chcem...“ A možno nie len ja, ale väčšina z vás ste to počuli dosť často. Pri podobných vetách zväčša zmĺkneme, pretože chceme priať iným ich šťastie. A navyše je to často obranná veta – použijú ju často ľudia, ktorým život niečo vzal.

Tá veta však môže v sebe skrývať aj trochu nebezpečenstva. A to vtedy, ak ňou niekto kryje svoje sebectvo. Ak nám rozpráva o svojich právach a vôbec si nevšimne, že niekomu ubližuje, že iným nedopraje šťastie či slobodu. Aj vtedy zväčša stíchneme, ale nie preto, že súhlasíme a prajeme mu to, ale že je s takými ľuďmi ťažké diskutovať.

Áno, šťastie ľuďom prajeme. Aj samotné kresťanstvo by chcelo, aby pomohlo ľuďom ku šťastiu. Ale vieme aj to, že je to typicky postmoderná veta, že dnešný človek je neraz zameraný iba na seba, na svoj život, svoje šťastie. Takéto vety používame predovšetkým posledné tri, možno štyri desaťročia. Preto sa dá predpokladať, že po ďalších troch či štyroch desaťročiach budeme k nej pridávať ešte niečo. Možno nebudeme hovoriť len o svojom osobnom nároku na šťastie, ale aj o nejakých podmienkach, usmerneniach, či zodpovednostiach, ktoré k tomu patria. Veď každá matka pozná, že aj napriek svojím nárokom na šťastie, je neraz vedená potrebou dieťaťa. A pozná to vlastne každý človek, že nie len naše požiadavky, ale aj cesty života musíme prijať.

Z tohto uhlu pohľadu by som mohol rozoberať aj dnešné evanjelium. Počuli sme o učeníkoch, ktorí boli sklamaní. Odchádzajú od ostatných. Nebudú s nimi nariekať nad Kristom, nebudú sa s nimi strachovať a zamýšľať, nebudú sa s nimi modliť. Možno by dnešným slovníkom povedali, že sa treba postarať o život, o seba a o rodinu, treba začať podnikať, treba ísť... a je v tom dokonca niečo životaschopné, niečo, čo sa dá obdivovať. Ale v tomto príbehu je záver položený na to, že to nestačilo. Keď sa sami dostávajú do toho, že ich srdcia sú zachytené, „horia“, tak volajú: zostaň s nami. A to by asi mohlo byť aj naše volanie. Nevieme presne, ako je to so slobodou, šťastím, životom. Len si občas pripomíname a zisťujeme, že sami nestačíme, že je potrebné aj svoju slobodu, aj svoje šťastie odvinúť od niečoho vyššieho. Nie je hanba aj dnes si priznávať, že potrebujeme, aby Boh zostal s nami. Možno dokonca v niektorých situáciách si to uvedomujeme viac, ako ľudia pred nami.

Pápež Ján Pavol II., s ktorým sme sa v týchto dňoch rozlúčili mal svoju poslednú verejnú reč – príhovor na Anjel Pána na veľkonočnú nedeľu, práve na tému Zostaň s nami. A tak niekoľko jeho myšlienok odcitujem:

• Aj my dnes, na tieto sviatky vzkriesenia, opakujeme spolu so všetkými kresťanmi na svete: Ježišu Ukrižovaný a vzkriesený, zostaň s nami!
• Zostaň s nami, verný priateľ a bezpečná opora ľudstva na jeho putovaní po cestách čias.
• Ty, živé Slovo Otca, posilni dôveru a nádej tých, ktorí hľadajú pravý zmysel svojej existencie.
• Ty chlieb večného života, nasýť človeka hladného po pravde, slobode, spravodlivosti a pokoji.
• Zostaň s nami, živé slovo Otca a nauč nás slová a gestá pokoja: pokoja pre zem posvätenú tvojou krvou a zvlažovanú krvou toľkých nevinných obetí; pokoja pre celé ľudstvo, v ktorom stále tlie nebezpečenstvo bratovražedných vojen.
• Zostaň s nami, chlieb večného života, lámaný a rozdávaný medzi stolujúcimi: daj nám silu na veľkodušnú solidaritu s množstvom tých, ktorí dnes trpia a zomierajú v bieda a hlade, ničení epidémiami a vyčerpávaní krutými prírodnými katastrofami.
• Aj my, mužovia a ženy tretieho tisícročia potrebujeme teba, vzkriesený Pane. Zostaň s nami teraz a do konca vekov. (Ján Pavol II. – KN 16/2005, str. )