Homília - 3. 4. 2005

Niektorí používajú slovný obrat: Apoštoli boli v škole Ježišovej. A nie len apoštoli, ale aj my že sme v tej škole. Je to dobrý slovný obrat, správny. Apoštoli naozaj boli ako žiaci. Učili sa novému pohľadu na život, nanovo poznávali čo je podstatné, čo hodnotné v živote, aké je jeho naplnenie, čo cieľ... Ale ak sa pozrieme na absolventov tejto najlepšej školy, ak by sme chceli vidieť ich vysvedčenie, tak by sme sa nemohli vyhnúť jednému podstatnému zápisu – strach.

Veľkonočné evanjeliá hovoria veľa o strachu: strach pred Židmi, zatvorené dvere... a Kristus im musí znova a znova opakovať: Pokoj vám – ako pri ľuďoch, ktorí sa boja a nemajú dôvod, ale je vidieť, že sa boja.

Ak sa pozrieme aj do dejín cirkvi, túto časť vysvedčenia tam takmer vždy nájdeme. Najprv to bol strach s prenasledovania od rímskych cisárov, keď to pominulo, začína sa sťahovanie národov a strach, či tieto barbarské kmene nezničia celú kultúru i celé kresťanstvo. Aj v stredoveku, kedy by sa mohlo prijatie kresťanstva zdať celoplošné, nájdeme strach – vnútorný ( o jednotu viery a o to, kto správne rozumie Ježišovmu posolstvu a ako ho dáme ďalej). Aj dnes cítime neraz strach – keď sa skončí prenasledovanie, tak sa bojíme o ekonomické obstátie, a tiež o to, či sa nám to podarí dať ďalším generáciám... Niet asi epochy, kam by nevstúpil aj strach.

Ale presne tak je to aj v živote. Niet človeka, ktorý by necítil v živote aj strach. To nemusí byť len formou chvenia či sĺz, alebo že to priznáme. Strach má aj iné podoby – zatvorené dvere, alebo my používame prirovnanie k pštrosovi, ktorý strčí svoju hlavu do piesku. A neraz aj agresivita – teda ľudia, ktorí by sa až urazili, keby sme pri nich hovorili o strachu – je často prejavom strachu.

Je normálne pociťovať aj strach. Čím sme starší, tým máme viacej skúsenosti a mnohé veci berieme rutinne, ale aj tak nie sme dišpenzovaní od strachu. Máme ho ak sa snažíme o niečo nové, ale aj ak nás život postaví do nových problémov. Každý, kto nezakonzervoval svoj život na jednu úroveň, kto sa pokúša dosiahnuť viac, má aj strach, nech je to v akejkoľvek podobe.

Veľkonočné evanjeliá hovoria o strachu, ale aj o posolstve: Pokoj vám! Inak povedané, Ježiš posiela svojich na staré miesta – choďte do Galileje (tam začala ich škola!). Keď sa tam vrátia, to už nie je návrat do tej istej vody. Oni sú iní, sú poznačení aj strachom , ale aj novými skúsenosťami. Musia začať znova.

Posolstvo pre nás je v tom, aby sme sa napriek všetkým veciam, ktoré právom vzbudzujú strach, predsa odvážili začínať, išli aj napriek strachu a išli ako zmenení ľudia. Život treba neustále poznávať, všetkým, aj tým strach vzbudzujúcim, nám Boh chce niečo povedať a niečo nás naučiť.

Jezuitský páter Jozef Porubčan bol muž, ktorého som si veľmi vážil. Asi preto, že napriek svojmu pokročilému veku to bol človek, ktorý vedel o evanjeliu hovoriť s takým zápalom, že to bolo nákazlivé. A nie len so zápalom, bol to aj vzdelaný človek. V jeden svojej knihe píše ako sa bál, keď sa prihlásil na teológiu že tam nebude mať čo robiť. Veď predsa pozná katechizmus a ak by ho aj učili niečo nové, to sa rýchlo naučí a čo potom... V pokročilom veku píše, že keby mal aj tri, štyri či päť životov, stále by mal čo objavovať na Ježišovom posolstve a na živote. Zdá sa mi to ako prejav spomenutého rozvoja života, ustrnutia a napredovania napriek strachu.

Iný príklad je pápež, ktorý včera zomrel. Jeden z posledných odkazov pre sestry, ktoré sa o neho starali bol, aby neplakali, pretože on sa raduje. Aj v takej situácii ako je zomieranie sa môže niekto radovať, nebáť sa...