Homília - 27. 3. 2005

To, čo nám podávajú evanjeliá o vzkriesení, nie je žiadne vedecká rozprava. O tom, ako sa to stalo, ani o tom, ako to vysvetliť, ani o tom, ako je to presne s Ježišom po vzkriesení.

Ale tak odovzdávame nejednu informáciu v živote. Keby cestovateľ namiesto cestopisu vydal vedeckú rozpravu – v číslach, chemických prvkoch, analýzach... pre väčšinu čitateľov by to bolo nudné. Keby sme chceli o svojej láske podať vedecké pojenanie, tiež by to málo koho zaujalo. Sú veci, ktoré si odovzdávame len ako osobné zážitky. Tak sa to deje aj s apoštolmi, s ich skúsenosťou prázdneho hrobu i zvláštnych stretnutí po smrti. A možno o to má ísť! Nie o to, aby sme to presne popísali a vysvetlili. To sa nám i tak nikdy nepodarí. Skôr ide o to, ako ich tieto stretnutia menili, ako ich táto viera premenila.

Ja by som podčiarkol jeden malý aspekt tejto zmeny – stali sa deťmi. Nie v tom, že by sa stali naivnými! Stali sa deťmi v dvoch veciach: títo dospelí muži, schopní postarať sa o život a o svoje rodiny, zrazu narazili na niečo nepochopiteľné, nové a nepoznané. Sú ako deti, ktoré musia nanovo poznávať najzákladnejšie veci o živote. Aj dnešné evanjelium priznáva, že doteraz nerozumeli Písmu. Druhá vec – napriek všetkému zdeseniu, ktoré dosvedčuje evanjelium, postupne v nich rástla radosť. Radosť napriek prenasledovaniu, nechápaniu od ostatných. Radosť podobná tej detskej.

A to by asi mala byť jedna z vecí, ktorá sa v nás tiež zrodí. Všetci vieme, že keď sme prežívali čas, že sme mali čisté srdce, keď sme prežívali obdobie krásnej radosti, bez bolesti, bez zranených ľudí okolo nás... vtedy inak vidíme svet i ľudí okolo. Niekedy by sme sa mohli k tomu vrátiť vo svojom myslení, že čo sme vtedy videli. A aby tieto veci povstali nanovo v nás, to je tiež zázrak zmŕtvychvstania. Návrat k radosti čistého srdca, či čistej duše.

Chcel by som sa dotknúť a podčiarknuť ešte jednu maličkosť. V tieto dni veľa hovoríme o živote. Hovoríme tak, ako nijaké iné náboženstvo. Náboženstvá majú v sebe aj tušenie niečoho po smrti, ale takto nehovoria, nehovoria o takom vzkriesení ako my. Môžete si ale všimnúť, že kresťanstvo nevie hovoriť o živote bez toho, aby nehovorilo aj o smrti. Nevie hovoriť o vzkriesení bez kríža. Nevieme hovoriť o šťastí bez bolesti. Keď si posielame veľkonočné pohľadnice, najčastejšie je to Vzkriesený, ktorý ide von z hrobu s víťaznou zástavou a strážcovia ustráchaní padajú a o odskakujú. To je predstava zo stredoveku, trochu poznačená mocenským víťazstvom. Na juhu Európy sa viac používa obraz Ježiša, na ktorom je vidieť jeho rany. Máme to aj my, zväčša v podobe prebodnutého srdca. Nedá sa totiž obísť tieto rany, utrpenie a smrť. Prenesené do života: niekedy sa trochu bojíme, ak ľudia nechcú vidieť a prijať nič ťažké vo svojom živote, že sa nebudú vedieť ani poctivo tešiť. Tešiť takou radosťou, ktorá bude skutočná a hlboká, ktorá bude vyvierať z čistej duše. Kresťanstvo neodstránilo utrpenie, ale prinieslo do neho to, že jedným dychom premýšľame aj o nádeji. Hovoríme o víťazstve aj cez takúto cestu bolesti. Hovoríme o tom, že nás to môže urobiť ľuďmi citlivejšími, skromnejšími i čistejšími. V tejto súvislosti by som vám chcel zacitovať nemeckého teológa Dietricha Bonhoeffera. Bol to muž, ktorý nevyrástol v kresťanskom prostredí. Ako dospelý konvertoval a stal sa evanjelickým duchovným. Za vojny bol v odboji proti Hitlerovi, za čo ho zatkli a odsúdili na smrť. Vo vezení napísal tieto slová:

„Vzkriesený Kristus nesie v sebe nové ľudstvo – posledné nádherné Božie áno človeku.

Ľudstvo žije síce ešte v starom, ale je už nad tým starým,
Žije síce ešte vo svete smrti,
ale je už nad smrťou,
žije síce ešte vo svete hriechu,
ale je už nad hriechom.
Noc sa ešte nepominula,
ale už sa brieždi.“