Homília - 13. 3. 2005

Od vedy, čo človek začal premýšľať, čo sa ľudstvo stalo ľudstvom, nás sprevádza otázka ČO JE TO ŹIVOT. Vždy ju kladieme trochu inak. Možno voľakedy sa viac ľudia pýtali, že odkiaľ pochádzame a kam smerujeme, dnes sa asi viac pýtame, kedy sa mi oplatí žiť, čo je taká kvalita života, že nás to naplní...

A platí aj to, že odpoveď na túto otázku dáme vždy podľa toho, kde sme vyrástli, aká doba nás určuje. Človek dnešnej trhovo – ekonomickej doby asi dá do svojej odpovede aj niečo o peniazoch, možnosti nemyslieť na to, či si niečo môžem dovoliť... Človek z prostredia kanibalov (úmyselne volím extrémny príklad) by asi dal do svojej odpovede niečo o potrave, ktorá pre nás nie je ani prijateľná ani dobrá. Ale on by sa netrápil, takto sa to naučil, toto je jeho svet. Človek z rodinného prostredia, ktoré nemalo ani kúsok lásky, kde panovali podvody, nevera, zloba, by do svoje odpovede zahrnul niečo z tohto, a naopak, človek z rodiny, kde bol pokoj, láska, dôvera, úcta... by si bez týchto vecí, bez priateľstva a dôvery, nevedel prestaviť kvalitný život. Každopádne, za ten dlhý čas ľudstva, sme túto otázku dostatočne nezodpovedali. Bude sa týkať aj ľudí po nás. Určite si budú inak na ňu odpovedať, ale bude ich sprevádzať.

Ak by sme položili otázku tak, že čo povedalo k tomuto kresťanstvo počas dvoch tisícročí, tak by asi mnohí rýchlo povedali, že kresťanstvo hovorí o posmrtnom živote, o šťastí na druhom brehu, kde sa nám všetko vráti a vynahradí.

Nie je to celkom zlá odpoveď. Zažívam situácie, kde si uvedomujem, akú cenu má táto viera. Situácie, keď niekto zomiera. Ak sa tam nájde človek, ktorý je preniknutý vedomím, že teraz je už dobre, že on sa už netrápi, ak ten človek dokonca prenesie svoju dôveru na ostatných, je to veľký dar. Tí ľudia potom trpia pokojnejšie. Ale je treba k tomu povedať, že to nie je celá kresťanská viera.

Nemecký teológ Johan Baptist Metz hovorí, že niekedy prirýchlo uveríme, že Ježiš vstal z mŕtvych. Hovorí to do situácií, kde ľudia zabudnú brať vážne život, utrpenie, kde aj Kristovi pripisujú, že vlastne ani tak veľmi netrpel, pretože vedel, že prejde do nového života. A to by nebolo dobré, pretože žijeme tu. A viera v zmŕtvychvstanie sa musí vzťahovať aj na situácie tu, na tomto svete, v tomto čase. Musí brať život, a hlavne utrpenie vážne.

V evanjeliu dnešnej nedele sme počúvali príbeh o vzkriesení Lazára. To nie je reč čisto o živote po smrti. Je rozdiel medzi Ježišovým zmŕtvychvstaní a vzkriesením Lazára. Pretože Ježiš ho vrátil do tohto života. Nevieme, na koľko týždňov, mesiacov či rokov. Ten príbeh je plný symbolov, ktoré by boli veľmi inšpiratívne už samotné: odvalený kameň, človek v rozklade... Ten príbeh sa dá vysvetľovať aj ako reč o veciach nášho života, ktoré by mali znovu povstať, znovu ožiť. Aj v tom je kresťanská viera – znovu kriesiť to, čo je mŕtve, čo kedysi žilo. Takých vecí máme veľa. Každý. Niekedy to môže byť ubitá chuť žiť, inokedy zničená, ponížená doráňaná láska, či dôvera v ľudí... Ideme životom, ale mnohokrát zomrie všetko to pekné, čo sme kedysi chceli, čo bol náš cieľ, akí sme boli... A tie veci treba aj kriesiť – nie naivne sa držať všetkého dávneho, život nás aj učí. Ale predsa by bolo veľmi smutné, keby sme vďaka zraneniam všetko pekné stratili.

Už niekoľko týždňov premýšľam nad tým, že niekedy je ľahšie uveriť v život po smrti, ako uveriť v lásku, pokoj a dobro medzi nami. Ale napriek tomu, že j to ťažké, túto vieru treba oživovať.

Takýto príbeh vzkriesenia sme už všetci aj zažili, aj keď si to nie vždy uvedomujeme. Každý z nás pozná situácie, keď sme našli silu aj v situácii, kedy to bolo pre náš rozum nemožné, kedy sa predrala, napriek všetkým prekážkam, opäť sila k životu, radosť zo života, láska... A o to tiež ide.

Keď sa v kresťanstve hovorí o pokání, o obrátení, keď sa snažíme premýšľať nad posolstvom Ježiša... vždy ide o to, aby sme kriesili pozitívne sily, dobré veci v nás. Aj keby boli v akomkoľvek rozklade!

Pripravujeme sa na Veľkú Noc. Na pripomienku večného života, Ježišovho zmŕtvychvstania. Tá príprava by mala byť aj v tom, že necháme (pokúsime sa) znovu ožiť všetko dobré v nás. Našu lásku, našu dôveru, radosť, ochotu k odpusteniu, k pokoju...