Homília - 27. 2. 2005

V piatok v správach televízie Markíza bola aj informácia o pápežovi Jánovi Pavlovi. Že ho druhý raz hospitalizovali, že sa podrobili operácii. Správa končila tým, že je to druhý pápež s najdlhším pontifikátom v celých dejinách pápežstva. A posledná veta znela: Jedno je však isté, nový pápež nebude mladší ako 60 rokov, aby nebol na svojom poste tak dlho, ako tento. Televízia Markíza je najsledovanejšia u nás. Jej sledovanosť jej závidia mnohé európske televízie. Teda sa aj najviac podpisuje na tom, čo si myslíme, na tom, aké informácie máme. Preto ma tá posledná veta trochu zaskočila. Možno že budúci pápež naozaj bude starší. Nech by mal aj sto rokov, predsa len stopercentnú istotu ako to bude by som čakal skôr v rozhovore niekde pri pive, nie v televízii. Nechcem však, aby tento úvod vyznel ako niečo najpodstatnejšie, ako nejaká podstatná kritika spravodajstva. Je pre mňa len vstupom k premýšľaniu, ako je to s ľudskou mysľou. Máme totiž každý veľa myšlienok a názorov o ktorých si myslíme, že sú naše, ale pritom sme ich len prevzali od niekoho. Ak by sme nad nimi začali premýšľať, neraz by sme zistili, že vlastne ani celkom s nimi nesúhlasíme. Ale človek nemôže všetko premyslieť! Už od detstva sa do nás zapisujú niektoré myšlienky a niektoré vzorce správania. Ako príklad môžem uviesť vetu, ktorú hovoríme chlapcom od mladosti: Chlapi neplačú! Každému je jasné, čo chceme tou vetou povedať, že chceme dať odvahu, vyzývame k prekonaniu seba k sile. Ale je to naozaj pravda, že chlapi neplačú? A je neplakať pre chlapov to najlepšie? A je to to najzdravšie? Po istú hranicu určite, ale za ňou?

Tak by sme mohli pokračovať. Je to až tak, že to v čom žijeme a čo počúvame sa podpíše až na to, ako vnímame realitu. Ak by niekto vyrástol v prostredí, kde niet žiadnej slušnosti, úcty, vernosti... jeho realita bude, že takto to vyzerá všade, že toto je život. Ak zas niekto vyrastie v prostredí, kde tieto vecí sú, bude prekvapení, ak narazí aj na opak, pretože si myslel, že toto je realita života.

Jedna z tých vecí, ktoré dnes často počúvame a vidíme je aj príklon k životu, ktorý je mladý, silný, úspešný, bohatý, pekný... Akoby iné ani nemalo cenu, nestálo za zmienku. Predsa ale vieme, že nie stále sme mladí, úspešní.... Život je aj o inom a predsa môže byť veľmi kvalitný a radostný.

Dnes sme počúvali rozhovor Ježiša so Samaritánkou. Dnešným slovníkom by som povedal, že Ježiš rozprával s veľmi atraktívnou ženou. Musela byť atraktívna – mala už piateho či šiesteho muža – teda aj fyzicky vedela tých chlapov pritiahnuť. Atraktívna bola aj pre jej rozhovor: dokázala s Kristom hovoriť o politike – pretože nepriateľstvo Samaritánov a Židov bola politická téma. Dokázala hovoriť aj o náboženstve – pretože za tou politickou roztržkou bol náboženský problém. A jej život bol istejší ako ten Kristov – ona mala vedro a lano, ona bola pri sile a oddýchnutá, zatiaľ čo on nemal nič, bol unavený. Atraktívna musela byť aj preto, že na jej slovo prichádzajú ľudia pozrieť na Ježiša – svojimi ústami vedela presviedčať, brali ju vážne. Až potiaľto akoby úplne zapadala do scenárov dneška. Ale ten rozhovor ukázal aj iné stránky. Nebola až tak šťastná. Pod atraktívnym povrchom, pri dotyku pravdy sa ukázalo aj iné vnútro.

Nejde mi o to hovoriť, že atraktívni ľudia nie sú šťastní! Len chcem povedať, že pre mňa toto evanjelium je protestom proti zjednodušovaniu! A proti povrchnosti! A niekedy sa mi zdá, že hovoriť o tom, aby sme neboli povrchní, to zostalo predovšetkým v slovníku kresťanov. Svet potrebuje predať informácie. A to znamená, že hovorí veci a názory, ktoré sú ľúbivé a chytľavé. Ale život nie je len na povrchu. Možno sme to ak kresťania tak trochu aj dĺžni svetu, aby sme prinášali schopnosť vnárať sa do hĺbok. Pred niekoľkými rokmi pápež Ján Pavol II. Vyzval, aby sme sa nebáli pravdy v dialógu s vedou. Že ak pravdu máme, tak sa netreba báť, ak nie, treba ju hľadať. To samozrejme neplatí len na dialóg s vedou. To platí na celý život. Kresťanstvo je náboženstvom hľadania pravdy! Vlastne by nás malo tešiť, aj keď počujeme iný názor, aj keď nie všetko je bez otázok...

Vo Francúzsku už niekoľko desaťročí pôsobí Abbé Pier. Je to kňaz, ktorý sa venuje ľuďom, ktorí sú pripútaní na lôžko a ľuďom zomierajúcim. Teda tým málo atraktívnym. Jeden jeho výrok je, že ľudia nepotrebujú našu almužnu, ale novú šancu. A presne tak by som označil aj dnešné evanjelium. To, čím jej Kristus pomohol, bolo predovšetkým že jej dal novú šancu. Nepotreboval jej vyznanie hriechu, ani aby sa obviňovala, ani aby ľutovala... Dal jej novú šancu k životu. A to by sme mali prinášať aj my: ak aj by sme mali ísť proti prúdu, ale boli by sme ľuďmi pravdy a hľadania pravdy – prinášame tým novú šancu pre život; dať novú šancu aj chorým a neatraktívnym – nie, že by sme ich uzdravili, ale že ich berieme vážne, že sa možno tešíme na stretnutie aj s nimi...; dať novú šancu aj hriešnym, aj ľuďom a na okraji a tým, ktorých nikto nepočúva a neberie vážne. Proste nezostať na povrchu, neprevziať nekriticky všetko, čo sa ponúka ako jediný moderný názor a postoj...