Homília - 20. 2. 2005

2. pôstna nedeľa
Mt 17, 1-9
Autor: Peter Cibira

Pred dvoma rokmi som sa dostal na zasadnutie jednej komisie pod Konferenciou biskupov Slovenska. Boli tam pozvaní ľudia zo SAV. Sú to pracovné zasadnutia, riešia sa tam témy, ktoré sú programom dňa. Téma tohto stretnutia bola Ľudová zbožnosť. Biskupi chceli premyslieť, prečo sa ľudia na Slovensku zháňajú za všetkými možnými informáciami po zjaveniach, čo je na tom dobré a prospešné a čo je nebezpečné.

Jeden kňaz začal svoj príhovor akoby úplne inou témou. Hovoril, že čo je to vlastne náboženský zážitok. Hovoril o tom, že v živote máme skúsenosť s vecami a k tejto skúsenosti pridávame svoje vysvetlenie – teda interpretáciu. Až po tomto priradení vysvetlenia sa dá niečo označiť ako náboženský zážitok. Teda ak povieme, že vonku prší, tak to je fakt (skúsenosť). Ale naše vysvetlenie môže byť, že to je voda, ktorá sa vyparuje a zráža potom padá naspäť. Ale môže to tiež byť, že niekto ďakuje Pánu Bohu, že hovorí o tom, ako sa Boh stará o zem, o jej úrodnosť, vlahu... to už je náboženská interpretácia.

Dnes je veľa ľudí, ktorí ku svojej viere potrebujú zháňanie sa za zážitkami. Vyhľadávajú rôzne informácie o zjaveniach, alebo rôzne zážitky z nejakého spoločenstva. Je však aj veľká skupina ľudí, ktorí naopak, takýmito zážitkami pohŕdajú. Hovoria, že ich k viere nepotrebujú, by práve naopak, že také veci sú prekážkou ich viery a ich intelektu. A je aj tretia skupina ľudí, ktorí by mohli pokojne povedať, že náboženské zážitky vidia niekde úplne inde. Nepotrebujú o tom rozprávať. Sú to ľudia, ktorých možno aj poznáte, možno dokonca patríte do tejto skupiny. Ľudia, ktorí hovoria o tom, že ich modlitba, viera podržali v tých najťažších chvíľach, že sa možno len skromne modlili ruženec, možno že modlitba im vlievala silu a pokoj.

Dnešné evanjelium je rozprávanie o náboženskom zážitku apoštolov na Hore Premenenia. A je tam všetko, čo k takému zážitku opatrí – prekvapenie, obdiv a údiv, ale aj chvenie, strach a bázeň. A je tam aj to, že Ježiš ich v tomto nenechal, posiela ich z tejto hory dole, do života. Akoby im chcel naznačiť, že toto sú síce dobré veci, ale nie je to celý život. Že nie je dobré, dokonca to nesmie byť, že by človek zostal len v takomto citovom opojení a tým mimo reálneho života.

Mnohí ste možno pocítili aj pokoj pri modlitbe, aj radosť z viery. Ale život potrebuje, aby sme boli v realite. Tie zážitky sú potrebné i dobré, ale nie sú celý život. Nejde o eufóriu! Nejde len o dobrý pocit!

Mňa v dnešnej situácii napádajú dve veci, ktoré s tým súvisia. Prvá je tá, že skutočne veľa ľudí chce ku svojej viere silné emocionálne vzrušenie. Chceme vidieť zvláštne veci – či zázraky, či zjavenia, alebo aspoň zažiť perfektné spoločenstvo ľudí, kde cítime, že to funguje, že viera je živá, kde máme silný zážitok. Nemusí to byť zlé. Ale druhá strana je tá, že to nemusíme dostávať stále. A dokonca, ak by sme na tom trvali, tak takto postavená viera vedie k ateizmu. Pretože generácia po nás, ktorej chceme odovzdať takéto skúsenosti s vierou, si povie, že ja nič necítim. A od toho je len krôčik k výpovedi !teda nič nie je.“ Iná vec je, že je medzi dnešnými ľuďmi veľmi rozšírená predstava akéhosi mechanistického Boha. Teda, že ja sa pomodlím a za to mi Boh dá, že budem zdravý, nič sa mi nestane. Alebo, že som dobrý, modlím sa, plním si svoje povinnosti a tak musí boh pre mňa niečo urobiť. A opäť musím povedať, že takáto predstava Boha v ďalšej generácii vedie k ateizmu. Pretože vám už aj deti neraz povedia, že ja som sa modlil, veril som slovám Biblie, že všetko sa splní o čo človek s vierou prosí –a nič. Nepodarilo sa. Boh to nedal. Možno nechal trpieť, možno zomrieť ľudí, ktorých som miloval, za ktorých som prosil. Boh nie je ako hráč šachu, ktorý ťahá figúrky podľa toho, ako si to zasluhujeme. Ak by sme sa spoliehali na takú predstavu, generácia po nás by si mohla právom povedať „to nefunguje“, a povedala by si, že teda nemôže veriť. Nie že by sme sa nemali modliť, nie že by sme nemali veriť, ale je to všetko aj trochu zložitejšie a inak.

O náboženskom zážitku rozprávam preto, že sa mi to zdá ako veľmi dôležitá téma pre budúcnosť. Nesúdim, ani sa nesmejem s ľudí, ktorí tie zážitky hľadajú, ani nehovorím, že by sme nemali v živote také zážitky mať. Naopak.

Asi pred dvadsiatimi rokmi zomrel jeden z najväčších teológov (možno najväčší) dvadsiateho storočia Karl Rahner. Ten už vtedy hovoril, že kresťan dvadsiateho prvého storočia bude buď mystik, alebo nebude vôbec. Kresťania dvadsiateho prvého storočia sme my. Pod slovom mystik myslel človeka, ktorý dokáže svoju všednosť, všetko čo vidí a žije, vidieť aj vo svetle viery. Nie len ako fyzikálny či sociologický jav, ako niečo, čo patrí Bohu a čo dáva Boh. Vedieť premeditovať všedné udalosti ako dané Bohom, byť schopný vďačnosti i otázok.

Trochu sa bojím, že nie sme na to dosť dobre pripravení. Že to nevieme. Skôr sme schopní skĺznuť do mechanistických predstáv, či do hľadania neprestajných zážitkov, ale zostúpiť dole, premyslieť si veci, vidieť dielo Božie v podmienkach všedného života – t nás neučili. A nie je to jednoduché. Ale je to potrebné. Lebo ak sa naozaj začneme zapodievať témou, čo odovzdať ďalšej generácii, ako preniesť zážitok Boha, náboženský zážitok ďalej, tak sa bez tohto veľmi nepohneme.

A tak by som Vám chcel predovšetkým popriať, aby sa vám darilo zažívať bežný svet a život, ako niečo, za čo môžeme byť vďačný Bohu. Či je to len ranné prebudenie, či človek, ktorý ma miluje, či zdravie... A tiež, aby ste sa aj v tých ťažkých chvíľach, keď nesieme kríž, vedeli na to pozerať aj s otázkou čom nás chce naučiť Boh, čo tým chce povedať.

Homília - 20. 2. 2005

Homília - 26. 12. 2005

Homília - 25. 12. 2005

Homília - 24. 12. 2005

Homília - 11. 12. 2005

Homília - 4. 12. 2005

Homília - 6. 11. 2005

Homília - 30. 10. 2005

Homília - 23. 10. 2005

Homília - 16. 10. 2005

Homília - 9. 10. 2005