Homília - 6. 2. 2005

Asi vám z dnešného evanjelia nevyvodím žiaden konkrétny návrh na život. A asi to veľmi nerobievam ani inokedy. Je to ako keď ľudia zablúdia a niekto v lese hovorí, že treba si sadnúť a porozmýšľať, ako sme sa sem dostali. Iní povie, že treba ísť tadiaľto a hotovo. To druhé je rukolapnejšie, viac to láka, ale nie vždy to musí byť pravda. Je niekedy treba aj rozmýšľať bez konkrétnych odpovedí a návodov. A sem pre mňa patrí aj dnešné evanjelium o svetle a soli. Sú to veľmi cenné slová, ale nedajú sa preložiť ako návod. My by sme možno dnes použili iné symboly – korenie života, chuť k životu... Sú to témy, ktoré by sa nemali stratiť, aj keď sú len v robine symbolu.

Niektorí máte skúsenosť, že vedľa vás žije človek, ktorý stratil záujem. Že ho nič neláka, nič neteší, nič neosloví. Ak je to blízky človek, tak je to veľké trápenie. V prvej fáze sa snažíme mu dohovoriť: musíš, máš, je treba... Ak je ale jeho kríza hlbšia, tak žiadne musíš nepomáha. Potom zväčša začíname so sebaspytovaním: nie je to dôsledok môjho hovorenia, môjho životného štýlu, neubil som ho ja...? to sebaspytovanie nemusí vždy priniesť výsledky. Nemusí to byť naša chyba. Ale ak si postavíme otázku čo s tým, tak zistíme, že nevieme. Je to vážny a ťažko riešiteľný problém. Väčšina z nás má v živote veci, ktoré nás preberú, ktoré nás bavia a napĺňajú. Ale súčasne asi aj zväčša máme veľa vecí v živote, ktoré patria do skupiny tých mŕtvych, na ktoré nemáme čas – teda silu a chuť, ktoré len pretekajú našimi životmi. Sme akoby na hrane, kde sa ukazuje, čo preváži.

Ježiš povedal dnešné slová veriacim ľuďom, teda patria aj na cirkev. Ja na rôznych miestach citujem výrok kardinála Ratzingera, že dnešné kresťanstvo je unavené. Sú oblasti, kostoly, kde to neplatí, kde je duch, radosť... A nemusia byť nejako ďaleko od nás. Kde a prečo to vzniká nevieme. Ale my zväčša máme skúsenosť s tým, že je to výrok pravdivý. Hoci vieme a tušíme, že posolstvo kresťanstva sa dotýka jadra života, e je tam hlboká pravda, predsa len ju nevieme prežívať ako zvesť nádeje, korenie života. A ak si postavíme tú istú otázku čo s tým, opäť môžeme dať len rovnakú odpoveď: nevieme.

Ježiš dnešné slová povedal pre inú situáciu: pre ľudí, ktorí ho chceli nasledovať, verili mu, ale nechceli to ukazovať. Chceli sa tváriť rovnako ako ostatní. Vyzýva ich vlastne, aby sa nehanbili. Dnes nemáme asi problém s týmto, ale niečo je tam podobné. Téma korenia života sa nemôže stratiť! Netreba sa za to hanbiť, ak ho chceme priniesť iným. Poučení tým, že ani človeka, ktorý stratil záujem, ani cirkev, ktorá je unavená nevieme jednoduchým spôsobom zmeniť, netreba čakať veľa. Ale netreba sa ani stratiť a treba prinášať najbližšiemu okoliu iskru života. Aj viera, keď sa pochopí ako ponuka – od pokánia cez modlitbu... – nie je niečo na skrývanie, ale môže to byť vec, ktorá obohacuje. Aj keď nie všetkých, ale do najbližšieho okolia sa dá cez to prinášať svetlo.