Dnes je 03.12.2024    meniny má: Oldrich Prihlásiť
title teoforum

MOJA EURÓPA

MOJA EURÓPA Rakúsko

Rakúsko

Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Homília - 26. 12. 2005

Sv. Štefan
Sk 6, 8-10; 7, 54-59
Autor: Peter Cibira

Slávime prvú mučenícku smrť kresťanstva – ak si odmyslíme smrť nevinných detí v čase, keď Ježiš bol ešte nemluvňa. Ja si pri tejto mučeníckej téme trochu pomôžem témou prorokov, pretože aj mučeníci sú takpovediac prorokmi. Prorokov je plný Starý Zákon. Pod týmto slovom sa neskrýval len to, čo si dnes predstavujeme pod proroctvom – teda videnie budúcnosti. Boli to predovšetkým ľudia, ktorí hovorili pravdivo, ktorí napomínali. Keď sa Izraeliti dostali na zlé cesty, keď porušovali zákony, keď sa odvrátili od pravého Boha, vtedy sa takmer vždy ukázal nejaký prorok. Ich reč nebola zväčša príjemná, napomínali tak vladárov, ako ja bežný ľud. Keď patríme do tejto cirkvi, patríme aj k prorockej tradícii. Ona sa tiahne od Starého Zákona cez Nový a to predovšetkým cez tých, ktorí obetovali pre Evanjeliu svoje životy. Pretože proroci na svoju reč a svoje videnie vecí veľmi často doplatili. Patríme k tejto tradícii. Aj dnešná Cirkev by mala plniť aj toto poslanie – byť tou, ktorá vie zdvihnúť svoj hlas všade tam, kde sú ľudia zneužívaní, vykorisťovaní, všade tam, kde sa nejde správnou cestou.

V Starom Zákone sú ja state, ktoré hovoria o časoch, kedy prorocké videnie a prorocké slová boli zriedkavé. Zväčša išlo o časy pomerne pokojné a úspešné. A predsa je to reč o tom, že ľuďom niečo chýbalo, že túžili po tom, kto ich povedie, kto povie správne slová. O čo vlastne prorokom išlo? Dalo by sa povedať, že takmer neprestajne bojovali proti modloslužbe. Asi najplastickejšie je to v prípade Mojžiša, keď po štyridsiatich dňoch zostúpil z hory Sinaj, niesol dve kamenné tabule Desatora a našiel svojich ľudí, ako sa klaňajú soche teľaťa, že to on ich vyviedlo zo zajatia. Mojžiš sa vtedy nahneval, kamenné tabule rozbil, teľa roztavil a dal ho piť svojim ľuďom. Inde to možno nie je až také plastické – proroci útočia na to, keď panovník podľahol kúzlu svojej moci, keď sa národ dal na cesty samospasenia.... Modloslužbu by sme dnes mohli preložiť, že je to, keď ľudia niečo čiastočné zbožštia. Môže to byť aj naozaj dobrá vec – či to sú peniaze, svoje zdravie, svoje šťastie... Môže to byť aj naozaj dobrá vec – či to sú peniaze, svoje zdravie, svoje šťastie.... ale je to len čiastočná, nie celková vec. Možno by to dnešní odborníci označili skôr slovom neuróza. Pretože tam sa deje podobný proces nadnesenia hodnoty niečoho čiastočného. A vieme, že v pokušení niečoho podobného sme stále.

Kňaz, ktorý nastúpil na novú farnosť a po niekoľkých týždňoch sa rozhliadol, diagnostikoval svoju farnosť ako modloslužobnú. Hovoril, že v kostole je osemnásť sôch Panny Márie, že ku ktorej sa vlastne modlia?! Že po celej dedine sú sochy svätých, ale aj samé rozhádané a rozbité rodiny. Že čo to majú za zbožnosť? Zostalo mi v pamäti toto diagnostikovanie a použitie slova modloslužba. To sa skutočne môže stať aj zbožným ľuďom, tak ako aj ľuďom neveriacim.

Je dôležité byť ponorený v prorockej tradícii. Teda vedieť, že aj kritika je službou pravde a správnej ceste. Aj kritiku potrebujeme. Tak v tom veľkom svete, kde by to mala plniť aj cirkev, ako aj v tom našom malom. Dokonca by sme mali byť sami takými prorokmi. Malo by nám záležať na smerovaní sveta a smerovaní svojich blízkych. Zachovať kritický postoj je niečo aj veľmi ťažké. Niekedy sa zdá ľahším nechať veci tak, všetko tolerovať. Ale to nie je cesta. Cestou tiež nie je „čo na srdci, to na jazyku“. Aj by bolo, ale treba tam veľmi poctivo premýšľať nad tým, ako veci povedať, kedy ich povedať. Ako kresťania, ako cirkev, by sme mali byť ľuďmi, ktorí veľmi miluj tento svet. Dokonca aj ten hriešny svet, do ktorého sa zrodil Boh. Ale súčasne by sme sa mali vystríhať krajnosti, kedy človek tak miluje svet, že s ním splynie, že už nevidí a nehovorí o žiadnych kritických veciach, ktoré by sa mali meniť. Ale samozrejme by sme sa mali vystríhať aj tej krajnosti, kedy by sme boli len ľuďmi kritickými, ktorí nevidia nič dobré. Teda ktorí ten svet nemilujú. Nájsť tú správnu mieru a tú správnu cestu je vec ťažká, ale potrebná.

Prvý mučeník Štefan bol človek kritického myslenia, ktoré vychádzalo z jeho viery. Ale bol to aj človek pokoja. V chvíli smrti nerozsieva len svoje presvedčenie: modlí sa za svojich vrahov. Zasieva pokoj a odpustenie, napriek tomu, že nepoľavil zo svojho presvedčenia.

Niekedy nám kresťanom zazlievajú, že viera je naivná. Že prijímame veci, ktoré sa nedajú dokázať. Nie je to celkom tak. Skutočná viera vedie k veľkej úcte voči pravde, poctivému hľadaniu pravdy, poctivému hľadaniu čo s naším životom a našou spoločnosťou. Niekedy je to oveľa ťažšia ako neveriť, pretože máme veľa otázok a menej odpovedí. Mala by nás priviesť k veľmi poctivému premýšľaniu a hľadaniu. Takáto reč by sa asi mala zakončiť výzvou, aby sme sa modlili za skutočných prorokov aj pre dnešnú dobu. A chcem tú výzvu dať, ale s tým, že modliť sa znamená aj sa o to veľmi snažiť, namáhať sa, aby sme takými prorokmi aspoň a trochu a aspoň občas boli.

Homília - 2. 10. 2005

27. nedeľa cez rok
Mt 21, 33-43
Autor: Peter Cibira

Homília - 18. 9. 2005

25. nedeľa cez rok
Mt 20, 1-16
Autor: Peter Cibira

Homília - 7. 8. 2005

19. nedeľa cez rok
Mt 14, 22-33
Autor: Peter Cibira

Homília - 17. 7. 2005

16. nedeľa cez rok
Mt 13, 24-43
Autor: Peter Cibira

Homília - 10. 7. 2005

15. nedeľa cez rok
Mt 13, 1-9
Autor: Peter Cibira

Homília - 26. 6. 2005

13. nedeľa cez rok
Mt 10, 37-42
Autor: Peter Cibira

Homília - 19. 6. 2005

12. nedeľa cez rok
Mt 10, 26-33
Autor: Peter Cibira

Homília - 12. 6. 2005

11. nedeľa cez rok
Mt 9, 36-10, 8
Autor: Peter Cibira

Homília - 5. 6. 2005

10. nedeľa cez rok
Mt 9, 9-13
Autor: Peter Cibira

Homília - 29. 5. 2005

9. nedeľa cez rok
Mt 14, 44-46
Autor: Peter Cibira
1 | 2 | 3 | 4
e-mail: info@teoforum.sk © 2004 - 2012 Teologické fórum | Design Q7