Recenzia filmu: The tree of life – Strom života (2011)

Za najgrandióznejší film aký som kedy videl, som až doteraz považoval film Stanleyho Kubricka: Vesmírna Odysea 2001. Po prvý krát som ho videl asi pred 40 rokmi a napriek toľkým rokom nestratil pre mňa v ničom na svojej originalite a veľkoleposti. Teraz sa k tomuto jedinému filmu, z môjho pohľadu,  pridal nový americký film režiséra Terrenca Malicka The tree of life. Nebudem  rozprávať ani obsah filmu, ani vyzdvihovať skvelý výkon Brada Pitta, považovaný mnohými kritikmi snáď za najlepší z jeho doterajších filmových rolí. Koniec-koncov tých „naj“ je v tomto filme – čítajúc anglické a nemecké kritiky – viacero. Spomeniem však ešte jednu. Vo filme je stvárnená postava dospievajúceho chlapca Jacka, ktorý sa vyrovnáva sám so sebou na pozadí  autoritatívneho až agresívneho  chovania otca a jemného, nežného, skoro až detinsky naivného správania matky. Zmietaný týmto konfliktom nedokáže v sebe utlmiť narastajúcu nenávisť, ale i bezmocnosť  voči otcovi a zúfalstvo nad prílišnými ústupkami matky a tak sám hľadá východisko v agresivite, prejavujúcej sa týraním zvierat, rozbíjaním okien, vyvolávaním hášteriek a hlavne bitiek. Ako vravia kritici, snáď ešte nikdy sa nepodarilo na filmovom plátne tak plasticky vytvoriť obraz toho, čo sa odohráva v duši takto zmietaného dozrievajúceho chlapca, ako je tomu práve v tomto filme.  Ale ja teraz nechcem nadväzovať na tieto či iné kritiky, tie je možné si prečítať v internete či odborných časopisoch.. Rád by som poukázal na teologicko-duchovný fenomén, ktorý som si inde nevšimol, a ktorý ma spontánne napadol pri sledovaní tohto filmárského veľdiela. Autor scenára i režisér filmu, tajuplný 67 ročný Terrence Malick, nikdy sa neobjavujúci na verejnosti a neposkytujúci interview, i keď je toto jeho už piaty úspešný celovečerný film,  chcel týmto filmom poukázať na problém dobra a zla vo svete, na existenciu krásy a ošklivosti, na prítomnosť všetko pretrvávajúcej a formujúcej lásky, ale tiež na existenciu toho, čomu hovoríme opak lásky – zla, nenávisti. Biblia je živou knihou rozprávajúcou o existencii Boha a o hľadaní zmyslu života. Bola síce napísaná pred mnohými tisícmi rokmi, jej posolstvo je však stále aktuálne. Len občas sa nám zdá, že by toto jej posolstvo potrebovalo update, doplnok, či vysvetlivky k tomu, čomu dnes hovoríme moderný, technicko-civilizačným pokrokom pozmenený  život na zemi...

Keď sa rodí dieťa ako plod vzájomnej lásky rodičov, prichádza na tento svet ako čosi, čomu odjakživa hovoríme „zázrak“. Každý nový tvor je čímsi mimoriadnym, neopísateľným, krásnym, dobrým, nežným, niečím, čo milujeme a nedokážeme nenávidieť a nemilovať. Lenže čím je tento nový tvor starší a dospelejší, a inteligentnejší, čím viacej preberá vlastnosti a návyky svojich rodičov, vychovávateľov, školy, života samého, tým viacej sa začínajú na ňom prejavovať čoraz viacej i negatívne vlastnosti. Niekedy je ich už toľko, že už toto stvorenie, túto bytosť milovať nedokážeme... Tieto obrazy – obrazy narodenia, stvorenia nového bytia, zázraku, obrazy dobra, krásy, milosti a lásky, ako i obrazy zla, ošklivost, násilia, nelásky sa prelínajú celým filmom na scénach, ktoré zdanlivo do seba nezapadajú. Chvíľu vidíme rodinu s tromi malými chlapcami vsadenú do 50-tych rokov života na texaskom vidieku života v Amerike, potom ju vidíme v momente, keď jeden z týchto troch detí, už v dospelom veku, príde o život. Tá správa o jeho smrti príde cez telefón, vo filme nie je definovaná, ale jedná sa pravdepodobne o smrť vo vojne proti Vietnamu. Celá rodina je smrťou tohto člena nesmierne šokovaná a zranená... Nasledujú obrazy zo súčasnosti, keď najstarší syn Jack, pracujúci ako úspešný architekt je vsadený do supermoderného komplexu budov, zamýšľajúci sa však popri významnosti svojej práce nad tými najbanálnejšími momentmi svojho života, nad  svojim detstvom a kladúci si v duchu neustále otázku, na ktorú i napriek pokročilému veku nedokáže nájsť odpoveď: „Otec, matka. Stále bojujete vo mne“ - akoby chcel povedať: prečo som sa musel narodiť práve vám a zažiť všetky tie napätia vášho komplikovaného vzťahu a vami sprostredkovanej výchovy, ktoré doteraz nedokážem stráviť...? Potom sa zrazu objavia naoko s ničím nesúvisiace obrazy vypovedajúce o vzniku života v prírode, vo vesmíre, prichádzajú nepredstaviteľne impozantné sekvencie obrazov vulkanických erupcií, či pohľady do vesmírnych sústav, alebo do mikroskopických centier buniek - scény o to pôsobivejšie, lebo dokonale ladia s geniálnou hudbou, ktorá ich podkresľuje  a sprevádza. Všetky tieto obrazy z kozmu a prírody sa prelínajú s obrazom reálneho života rodiny s deťmi. Akoby autor toho filmu chcel poukázať na paraboly vzniku života medzi ľuďmi či prírodou.  Niečo sa rodí, niečo zaniká, niečo je plné života, krásy a nádhery, niečo zase plné ošklivosti, nelásky a smrti. Jedno i druhé patrí k sebe, tak ako patrí k sebe noc a deň, či biela farba s čiernou. Tie veľkolepé, z tak zvláštneho uhlu kamery podané zábery prírody, pri ktorých sedí divák priam s otvorenými ústami majú priblížiť ľudský život so všetkou jeho krásou, ale i tragédiou.  Nešťastím však nie je to, keď niekto zomrie. Nešťastím je to, ak niekto nevie žiť, ak nedokáže rásť, ak napriek postupujúcemu veku a vzdelaniu  zostáva duchovne zakrnenou bytosťou, ak neprijme dynamiku a zákony života. Neuveriteľne silným dojmom pôsobí scéna z predhistorickej doby, kedy ešte po zemi nechodil človek, ale pralesy boli plné obrovských zvierat, ktoré dnes už vymreli: dinosaurus, hľadajúci potravu, natrafí na choré, na zemi ležiace zviera. Za normálnych okolností by utieklo, je však tak slabé, že nedokáže vstať a pri priblížení sa dinosaura čaká na vyslobodzujúci ortieľ smrti. Dinosaurus však vycíti slabosť svojej obete a namiesto toho, aby ho usmrtil, mu aktom milosrdnej veľkodušnosti daruje život a odchádza...

V inom okamihu vysvetľuje matka svojim trom malým deťom: v živote sú dve cesty poznania: cesta prírody a cesta milosti. Koľko len takých aktov milosti a veľkodušného milosrdenstva sa dostáva počas života každému jednému človekovi, ináč by neprežil.  Ale človek, zgniavený životom, neschopný pozdvihnúť zrak vyšie, ale i hlbšie, neschopný naučiť sa vďačnosti, vidí mnohokrát, väčšinou, len to negatívne a nedokáže sa povzniesť k vyšším obzorom. Pri pohľade na tento film sa mi tak názorne, ako doposiaľ nikdy,  zobrazil teologický problém zla vo svete. Otázka, na ktorú hľadajú dodnes márne odpovede velikáni duchovného života: Kde bol Boh, keď Hitlerovi kati vyhasínali milióny životov ľudí v koncentračných táboroch v Osvietime či v Mauthausene? Čoraz viacej ľudí dnes neche veriť v Boha, ktorý dopúšťa systematické vyhladzovanie národov. Šesť miliónov zavraždených! Kedy mal Boh zasiahnuť? Pri troch miliónoch? Pri prvom? Prečo nie hneď pri úplne prvej obeti? A čo prírodné katastrofy? Blesk, zemetrasenie, povodne, tsunami... Prečo nezadrží Boh padajúce stromy, odlamujúce sa kamenné útesy, či útočiace žraloky? Brilantný židovský mysliteľ Hans Jonas si trúfol vysloviť tento návrh: Boh nemohol zasiahnuť v Osvietime, lebo sa spolupodieľal na moci s človekom, ktorého neodvolateľne stvoril na svoj obraz. Samo uväznený Boh? Alebo smieme myšlienku toho brilantného mysliteľa ďalej rozvinúť: Či snáď chcel byť Boh len pozorovateľom a vôbec nechcel zasiahnuť? Každá kritická myšlienka končí skôr či neskôr tým istým uzáverom: Ak by mal byť Boh Bohom dobrotivým, tak by nebolo možné, aby dopustil akékoľvek zlo: žiadnu automobilovú nehodu, žiadne prírodné katastrofy, žiadnu vraždu, žiadne tyranstvo, žiadnu bolesť zo sklamanej lásky. Ale ruku na srdce: Akú hodnotu by potom mal život, ak by prestali existovať životné výzvy? Tajomstvo o dobrom Bohu, ktorý pripúšťa zlo, bolesť a utrpenie sa nepodarilo dodnes objasniť žiadnemu teológovi, prorokovi, zakladateľovi rehole, či učiteľovi náboženstva. Jedno je ale isté: Boh, ktorý by neustále musel zasahovať do sfušovaného sveta, aby tak zabránil ešte väčšiemu zlu by bol veľmi mizerným Bohom. Či snáď stvoril človeka len preto, aby do neho neustále žďuchal a pripomínal mu, že ho stvoril na svoj obraz a žeby si mal teda dávať pozor na to, ako sa chová a čo robí, aby to stavenisko, nazývané – stvorením, naozaj zveľaďoval čoraz ľudskejšie?

Pri tomto filme som si tak, ako málokedy, uvedomil tú vetu z Evanjelia, keď Kristus hovorí o pšenici a kúkoli. Apoštoli chceli pri pohľade na to pole plné kúkolu, kúkol vytrhať. A Kristus im povedal: Nechajte všetko spolu rásť, aby ste náhodou nevytrhali omylom i pšenicu. Až prídu žne, jedno sa od druhého oddelí.

Zlo i dobro – odjakživa vládli vo vesmíre, v prírode, na zemi tvrdé zákony, zákony mocnejších, silnejších, dravejších. Všetko slabé a citlivé neprežilo. Odjakživa bol i človek konfrontovaný so zlom, s nenávisťou, bolesťou, utrpením, krivdou, neprávosťou. Existencia jedného i druhého človeka ovplyvňovala, dotvárala, menila. Noc je veľmi smutná a pochmúrna. Ale po nej prichádza biely, nádherný, slnečnými paprskami, svetlom a energiou, žiarivý deň. Keby nebolo noci, ani by sme o tej kráse nevedeli.

Film Tree of life – Strom života – tak pravdivý a realistický obraz o živote na tejto zemi.

Thriller k filmu Tree of life – Strom života

Viac o filme v mediznárodnej databáze IMDB

P. Timotej Masár zomrel dňa 29.8.2024. Zádušná sv. omša sa zaňho bude sláviť štvrtok 5.9.2024 o 10.00 v jezuitskom kostole v Bratislave. Pohrebné obrady sú v ten deň o 12.00 na cintoríne v Ivanke pri Dunaji.