Poďakovanie Timkovi Masárovi

Páter Timotej Masár SJ bol pre nás Timko. O jeho nalomenom zdraví sme čosi vedeli už niekoľko týždňov. Deň pred smrťou sme s ním hovorili po telefóne. „Je mi veľmi zle, je mi na umretie,“ povedal.

Niekedy po 20. júni sa so mnou radil o sobáši príbuzných v Trnave. Pred tým bol u lekárov, trápili ho priedušky a pľúca, ale cítil sa viac-menej dobre. Počas leta sa pravidelne ozýval, vedeli sme, že mu lekári hádajú diagnózu a skúšajú liečbu, ale na umretie to nevyzeralo. Ešte pred troma týždňami vypomáhal v jezuitskom kostole v Bratislave.

Pred očami sme ho mali stále elegantného, priateľského, so záujmom o nás, s chuťou podeliť sa o svoje premýšľania nad myšlienkami Sv. písma, ktoré si starostlivo pripravoval aj na kázne vo všedné dni. V telefóne sme počuli jeho hlas taký, aký bol vždy, s odkazom: „Vieme o sebe, myslíme na seba.“ O chorobe sme niečo vedeli, ale že sa nevylieči, to sme si vôbec nepripúšťali. To jeho boľavé vyznanie: „je mi na umretie,“ sme brali len ako poťažkanie si nad momentálnou situáciou, nie ako definitívny stav.

S Timom sme sa zoznámili asi v roku 1995. Jeden priateľ ho priviedol na stretnutie Teologického fóra na jednu faru pri Trnave. Vtedy sme sa laici i kňazi stretávali každý mesiac na vzájomne povzbudenie a spoločné vzdelávanie, najmä v teológii. Uvedomovali sme si svoje deficity, ktoré sme si priniesli z čias socializmu, keď na Slovensku nevychádzala žiadna náboženská literatúra a ešte aj modlitebné knižky sa dali kúpiť len podľa kvót, ktoré určili komunistické úrady. Timko prišiel zo Západu, ktorý nám bol tak dlho nedostupný. Prišiel s vedomosťami z kvalitnej teológie na západných univerzitách, z práce v centrále cirkvi vo Vatikánskom rozhlase a z pastorácie vo Švajčiarsku a Rakúsku. Nerobil sa múdrejší ako my. Predovšetkým sa tešil, že našiel spoločenstvo, ktorému je drahý II. vatikánsky koncil a starosti i radostí dnešných ľudí, takých, akí sú.

Pamätám si, ako som spočiatku celkom nerozumel, o čom hovorí, keď vravel, že sa necítil byť prijatý ani tam ani tu. Ani na Západe, ani na Slovensku. Tam bol pre západniarov len ten človek z Východu, tu zasa človek pokazený Západom. Tieto posudky nevychádzali od nejakých sekulárno-liberálnych ľudí, pochádzali od katolíkov tam a tu. Počas jeho pôsobenia v jezuitskom dome v Piešťanoch boli z neho mnohí ľudia nadšení, ale medzi svojimi spolubratmi asi narazil aj na nepochopenie. Tieto napätia mohli byť v pozadí jeho návratu do Švajčiarska. Napokon, úradne bol stále členom nie slovenskej, ale švajčiarskej provincie Spoločnosti Ježišovej.

Odkedy sa rozšíril internet, pravidelne posielal množstvu abonentov svoje úvahy, ktoré niesli názov: Slová do ticha. Možno sa inšpiroval svojím spolubratom a učiteľom Karlom Rahnerom SJ, ktorého duchovné úvahy tiež mali pomenovanie: Worte ins Schweigen. Slová, ktoré sa zrodili z ticha; pre tých, čo sa vedia stíšiť.

Písaval aj osobné maily. Spomínam si, ako sa v ostatných švajčiarskych rokoch vyznával z túžby byť s nami na Slovensku. Ako sa to dlho nedarilo zariadiť a ako s humorom písal: „Veď viem, že skončím v slepačárni, kde som začínal.“ Timko totiž v 60. rokoch 20. stor. po štúdiu na VŠP v Nitre pracoval vo Výskumnom ústave hydinárstva v Ivanke pri Dunaji, kde získal titul kandidáta vied. Ten ústav za socializmu sídlil v budove kaštieľa, ktorý sa po roku 1989 vrátil do vlastníctva jezuitov. V súčasnosti sú tam okrem iných činností umiestnení aj chorí a starí členovia Spoločnosti Ježišovej.

V roku 2016 sa mu návrat na Slovensko podaril a stal sa členom jezuitskej komunity v Bratislave. Pastoračne pôsobil v Kostole Najsvätejšieho Spasiteľa, kde pravidelne slúžil sv. omše a spovedával.

Západ alebo tzv. západnú cirkev nevychvaľoval. Spomínal, ako mal po celé roky povinnosť čakať v jednej kaplnke v Zürichu na ľudí, ktorí by sa chceli spovedať, ale nikdy nik neprišiel. Tu zasa na spoveď prichádzalo ľudí veľa. Často dokola tí istí a o tom istom. „Čo sme to tých ľudí naučili?,“ pýtal sa. Kvalitné duchovné sprevádzanie si predstavoval inak. Smerujúce k tomu podstatnému vo vzťahu k sebe, svetu a Bohu. Inšpirujúce ľudí, ktorí chcú riešiť skutočné, nie umelé problémy.

Ostatné roky sa pravidelne zúčastňoval besied Teologického fóra a občas zasiahol do debaty svojím osobitným spôsobom. Spontánne, živo, s mentalitou sedliackeho chlapca od Trnavy, skúsenosťami svetobežníka a hĺbkou opravdivého jezuitu. Niekedy prispel svojím spevom. Napokon, spev, hudba, najmä opera, to bolo jeho! V Zürichu a tiež v Bratislave nevynechal príležitosť zúčastniť sa predstavenia, pričom vedel operné inscenácie aj zasvätene skomentovať.

Rozprávali sme sa alebo sme si písali aj o pálčivých politických a cirkevných kauzách, ktoré sa udiali za ostatné desaťročia. Mal svoj názor, ale nepokladal za zmysluplné zapájať sa do verejných diskusií. Napokon, trapasy politikov a cirkevníkov nepotreboval komentovať ani v súkromí. Farizejstvo tých „najpravovernejších“ katolíkov úprimne neznášal práve tak, ako sebastrednosť niektorých veľkých bojovníkov za slobody v cirkvi. Bol rád s tzv. obyčajnými ľuďmi a pre ľudí. Nemal rád pózy, povýšenosť a odstup. Často pripomínal, ako je vďačný, že sa v našom spoločenstve môže nadýchať čerstvého vzduchu.

Neviem si zvyknúť, že tu už s nami Timko nebude, že sa neopýta, ako sa máme, a nepochváli sa, ako sa má on. Že už nepošle fotku kvetov, foto jezuitského kostola, foto katedrály sv. Martina, alebo obrázok kávičky, pri ktorej niekde v pokoji posedel. Neviem si zvyknúť, že sa s ním už nepovzbudíme, nepožalujeme, neporadíme. Že ho už neuvidíme prichádzať v jeho šviháckom plášti, ktorý kúpil v sekáči za dve eurá, a elegantným šálom okolo krku. Keď sa v roku 2021 pápež František stretol so slovenskými jezuitmi v Bratislave a oni sa mu predstavovali, na účet len o tri roky mladšieho Tima Masára František vtipkoval: „Priznaj sa, že si dávaš robiť pleťovú masku!“ Timko nevyzeral na umretie. Naopak, bol veľmi živý. Stále príjemný a pekný chlap.

Neviem si zvyknúť, že Timko je mŕtvy. Vlastne, sa na to ani zvyknúť nepatrí, že naši drahí, naši blízki, naši priatelia zomreli. Nezvykajme si na to! Zostaňme spolu, žime spolu ďalej. Učme sa tej novej forme spolužitia, do ktorej nás uviedol vzkriesený Kristus. Ak nám už raz naozaj zahorelo radosťou srdce z toho, ako nám dal život pochopiť, a ak sa nám už aspoň raz otvorili oči nad tým, s čím sa s nami podelil, môže sa nám Kristus fyzicky stratiť z očí, ale skúsenosť zažitej premeny zostáva a nestratí sa. Platí to pre Ježiša Krista, platí to aj pre našich drahých, čo nám srdce zapaľovali a oči otvárali.

V stredu 28. augusta nám napísal sms z nemocnice: „Idem do Ivanky, nemám žiadne výsledky.“ Odpovedali sme mu: „Čo by si robil v nemocnici, sú voľné dni, teš sa, že ideš k vašim.“ On odpovedal: „To je najrozumnejšie. Na mieste, kde som fešák, inžinier s červeným diplomom, tri roky robil doktorát, a potom 29 ročný išiel k jezuitom. Úžasný plán Boha, ktorý je Láska.“

Vo štvrtok, 29. augusta 2024 zomrel v komunite v Ivanke pri Dunaji. Timko, ďakujeme!

P. Timotej Masár zomrel dňa 29.8.2024. Zádušná sv. omša sa zaňho bude sláviť štvrtok 5.9.2024 o 10.00 v jezuitskom kostole v Bratislave. Pohrebné obrady sú v ten deň o 12.00 na cintoríne v Ivanke pri Dunaji.