Homília - 17. 4. 2005

Zajtra sa v Ríme začína konkláve čiže voľba nového rímskeho biskupa. Pápežská voľba je spojená s viacerými zaujímavými tradíciami. Čo je dôležitejšie, rímsky biskup nebude zvolený len pre mesto Rím. Od prvých storočí kresťanstva je biskup Ríma zároveň hlavným predstaviteľom katolíckej cirkvi na celom svete. Hovorí sa mu pápež, Svätý Otec, pontifex maximus, najvyšší pastier, Kristov námestník... Všetky tieto tituly hlásajú, že pápež má byť otec, že má byť pontifex teda staviteľ mostov a prvý Kristov nasledovník. Omylom je nazývať pápeža hlavou cirkvi. Cirkev má len jednu hlavu, a tou je Kristus. Nepodarí sa každému pápežovi tak výrazne osloviť svet, ako to vedel pápež Ján Pavol II. Keď sa pýtali kardinála Miloslava Vlka z Prahy, čo si myslí, koho zvolia za pápeža, priznal sa, že nevie, že zatiaľ nepozná takú výraznú osobnosť, ktorá by mohla nahradiť zosnulého pápeža. Ak si politická strana nenájde vhodnú výraznú osobnosť, ktorá ju reprezentuje, môže sa aj s najlepším programom a úmyslami rozlúčiť s predstavou o úspechu. Je to tak aj v cirkvi? Máme mať obavy, či nový pápež dokáže tak mocne oslovovať ľudí, rozumieť si s mládežou a šikovne pracovať s médiami ako ten zosnulý?

Dnes, deň pred voľbou v Ríme a na nedeľu Dobrého pastiera je dobrá príležitosť uvedomiť si, že pre normálneho veriaceho kresťana je niečo dôležitejšie ako úspešný pápež. Podľa dnešného evanjelia to dôležitejšie spočíva v prijatí Ježiša za svojho Dobrého pastiera. Dobrým pastierom sa myslí vodca, inšpirátor, priateľ, na ktorého je spoľahnutie. Evanjelium nenecháva na pochybách, že k prijatiu Ježiša za Dobrého pastiera sa človek musí dopracovať výberom, ktorý nebýva ľahký. Ľudská spoločnosť je v podobenstve vykreslená ako akýsi košiar, ktorý obchádzajú divé zvery, zlodeji a zvodcovia. A my sa nesmieme vyhýbať otázke: Za kým ísť, za akým hlasom, akou ponukou...

Predpokladám, že biblický obraz o pastierovi a ovečkách nechápeme na prvé počutie tak ako ľudia v staroveku. Moderného človeka hneď napadne, že nechce byť ovcou, že azda ani nepotrebuje vodcu. Staroveký človek, ktorý nazýval svojich kráľov a hrdinov pastiermi, sa však týmto obrazom necítil ponížený, ale, naopak, povýšený. Ľudia si uvedomovali potrebu patriť do spoločenstva, ktoré by im dodávalo hodnotu a pozdvihovalo na vyššiu úroveň. Králi a kňazi sa chápali ako pastieri, ako médium, ktoré človeka uvádza do posvätného stavu, do skupiny ľudí, čo by mala priam domovský vzťah k božstvu či k Bohu. Napriek povrchnému zdaniu aj dnešní ľudia hľadajú hodnotové spoločenstvo, domov a pochopenie. A to nielen na súkromnej rovine. Problém nastáva vtedy, ak by sme niekde patrili, ale nasilu. Ak by sme boli zorganizovaní, ale bez úcty a bez zmyslu. Muži, ktorí prešli povinnou vojenskou službou, si podnes spomínajú na množstvo nezmyslov, ktoré museli robiť a dodržiavať. To, čo tomu všetkému dávalo nejaký zmysel, bola skúsenosť kamarátstva. Preto, napriek všetkým nepríjemnostiam mnohí radi spomínajú na roky strávené na vojne. Ja som čosi podobné zažil v kňazskom seminári. Nebolo tam ľahko. Viacerí predstavení boli ľudia starej školy. Vyžadovali často až zbytočnú disciplínu a navyše niektorí viac ako cirkvi slúžili komunistickému režimu. Jeden priateľ, ktorý šiel študovať za kňaza starší, sa priznal, že pobyt v kňazskom seminári bol pre neho ťažší ako vojenská služba. Predsa, na tie roky spomíname zväčša radi. Zažili sme kamarátstvo, a nie hocijaké. Na rozdiel od vojenskej služby sme boli v kňazskom seminári kamaráti zjednotení spoločným ideálom: S Ježišom a jeho posolstvom sme chceli žiť pre ľudí. Vzájomne sme sa učili, že Ježiš je tam, kde sa ponúka osobný záujem a dôvera, kde sa neponúkajú lacné poučky, ale obetavé priateľstvo.

Kto bude nový pápež, je pre nás určite dôležité. Ak ho budú kardináli vyberať tak, že dokážu počúvať aj názory kritických katolíkov a bratov z protestantských cirkví, ako to pred týždňom v priamom prenose na českej televízii ukázal kardinál Vlk, nebudem mať obavy, či sa správne rozhodnú. Viacerí naši ľudia ten program na ČTV 2 pred týždňom sledovali a povzbudili sa. Ja som si naviac uvedomil, že nie je celkom pravdivé staré porekadlo: „Pán Boh je vysoko a pápež ďaleko.“ Tak ako si kardinál Vlk ponesie so sebou do konkláve názory ľudí, s ktorými hovoril, tak si svoju skúsenosť ponesú aj ostatní.