Kto vyslovuje veľké slová, je podozrivý. Žena, ktorej povie nejaký muž: ty si môj život, musí byť ostražitá. Ten človek je možno básnik, ale azda aj nie je celkom v poriadku alebo jednoducho preháňa... V príbehu o Lazárovi podľa Jánovho evanjelia padajú veľké slová ako na bežiacom páse. Ježiš hovorí o živote, a to dokonca v prvej osobe: Ja som život.
Jánove príbehy sú v jeho evanjeliu silne alegorické. Poukazujú ďalej ako k nejakej udalosti. Tak je to aj s príbehom o vzkriesení Lazára. Lazár je vzkriesený, zobudený zo smrti dočasne. Jeho vzkriesenie poukazuje však ďalej, na toho, kto je sám vzkriesením. Na Ježiša, ktorý je život, ktorý je tým, kto umožňuje život.
Ako to možno spoznať? Zoči-voči zlomovým situáciám v našom bežnom živote sa môžeme pýtať, alebo môžeme to aj skúsiť, čo je jadrom, východiskom alebo nosnou základňou nášho bežného života. Chodíme do práce, namáhame sa, riešime každodenné problémy... Dôvody, prečo to všetko robíme, sú však hlbšie, sú v našich predstavách o živote, v našich nádejach a túžbach. A tie predstavy a nádeje sa zasa z niečoho živia – z nejakých skúseností, prežitých vzťahov, možno zjavenia... K zlomovým situáciám patrí veľký hriech, ktorý človeka ničí. Patrí sem, zaiste, aj neúspech, zlyhanie vo vzťahoch, a určite aj smrť – naša smrť alebo niekoho blízkeho. Keď niekto hovorí o smrti tak ako Ján v príbehu o Lazárovej smrti, nejde mu ani tak o konkrétnu smrť, ktorá denne postihuje mnoho ľudí okolo nás. Ide mu o smrť ako symbol najväčšieho úpadku, ktorý sa prežíva ako veľký kameň, pod ktorým sa ocitne naša existencia. Ak sa tu Ježiš predstavuje ako život, chce sa povedať, že ho mnohí zažili ako základ, ako umožnenie svojho života. Aj výrok, ktorý sa kladie Ježišovi do úst počas jeho rozhovoru s Martou, to vyjadruje: Nesie náš život, inšpiruje ho, umožňuje nový začiatok, zbavuje strachu zo smrti, zobúdza v nás možnosti, o ktorých sme ani netušili. Je to naozaj ako s láskou, kde si dvaja hovoria: Ty si môj život. Voči takej reči som ostražitý. Ale výrok: Ja som život, vložili Ježišovi do úst až jeho blízki, ktorí najskôr zažili jeho smrť. Zažili lásku až po smrť, lásku, ktorá necúvla ani pred smrťou, a tak mohli uveriť tomu, že je láska až poza smrť, až za hrob.
V prebiehajúcej diskusii o zoznamoch ŠtB jeden novinár napísal, že kresťania mali odmietnuť spoluprácu s komunistami, lebo mali žiť z viery, ktorá umožnila kresťanom v časoch rímskej ríše, aby sa stali mučeníkmi. Platí však aj iné, že človek nemusí byť hneď hrdinom, aby bol kresťanom. Ježiš sa nepýtal Marty, či bude hrdinkou, ale či verí, že on jej nesie život. Niesť život, prijať to, čo unesie náš život – to obyčajne nie je hneď o hrdinstve, ale o nutnosti bojovať o rozlíšenie dobra a zla, o nutnosti bojovať o lásku, stať sa láskou, a len postupne o možnosti prekonať aj smrť. Lebo – v tomto súhlasíme s básnikmi – ak niečo prekonáva smrť, tak iba láska.
Modlime sa spolu, aby naše predveľkonočné dni boli dnes o takomto rozlišovaní dobra a zla, aby boli dotýkaním sa toho, čo umožňuje náš život, čo umožňuje, aby sme sa stali láskou, ktorá – ako dúfame – raz premôže aj naše hriechy, aj našu smrť.