Homília - 6. 3. 2005

V Slovenskej televízii sa už dlhší čas vysiela každý štvrtok viachodinová diskusná relácia s názvom Pod lampou . Naposledy sa v nej hovorilo o existencii Boha. Dvaja účastníci, fyzik a teológ, hovorili z pozície svojej viery, ďalší dvaja, predstavení ako fyzik a filozof, z pozície svojej neviery. Ako presvedčení veriaci sa predstavili aj obaja tvorcovia relácie. Môj priateľ (Igor Kapišinský) si všimol, že viacerí veriaci vysvetľovali v debate zrod svojej viery ako akýsi zlom, zjavenie, ktoré sa im pritrafilo. Filozof sa tiež vyznal z takéhoto zlomu – ale k ateizmu. Ďalší môj známy, ktorý tohto filozofa pozná, si spomenul, ako ho pred pár rokmi tento dnešný ateista zápalisto presviedčal priamo na ulici o vlastnom zážitku Ducha Svätého. Naozaj sa deje viera a neviera cez takéto zlomy? Ak áno, obávam sa, že by nám nezostalo iné, ako pokrčiť plecami.

O zrode viery v Boha je aj dnešné evanjeliové rozprávanie o uzdravení slepého. Príbeh kedysi slúžil pri príprave dospelých na krst. Predstavuje sa v ňom totiž skúsenosť, ako sa niekto stáva veriacim človekom. Pre Jánovo evanjelium je typické, že prináša málo príbehov, ale veľa úvah, a aj tie príbehy, ktoré spomína (napr. o svadbe v Káne, o Samaritánke, uzdravení slepého) majú predovšetkým význam alegorický – sú obrazom, ktorý ukazuje ďalej. Teda aj v tomto príbehu ani tak nejde o to, čo sa stalo, ako o to, čo sa má stať.

Moderný človek chce vidieť, nie špekulovať. Niektorí sa vraj z tohto dôvodu – že neuvideli – stali neveriacimi. Otázka, pravda, je, čo znamená vidieť. Už zo Starého zákona sme počuli krásny výrok: Boh hľadí na srdce človeka. Dalo by sa povedať: Boh verí človeku pre jeho srdce, jeho svedomie, zameranie a túžby. Tak nejako je to aj medzi ľuďmi, čo sa majú radi. Veríme si, lebo si vidíme do srdca. Nazeranie do srdca však potrebuje určitý čas; krátke nepreskúšané poznanie klame. Keď Jánovo evanjelium používa pojem vidieť , mieni tým toto videnie do srdca, čiže veriť. Alegorický príbeh o uzdravení slepého poukazuje aj na nutnosť určitého vývoja pri uvidení – zrode viery. Na začiatku je vždy nejaký problém, nejaká bieda. U Samaritánky to boli nevydarené vzťahy s mužmi, u slepého slepota a izolácia. Podľa evanjelia ten slepec ani nežiadal Ježiša o pomoc, ale Ježiš sa ho dotkol, keď ľudia filozofovali, za aký hriech je slepec potrestaný. Keď sa uzdravil, vznikol mu nový problém. Pred ideológmi vtedajšieho židovstva sa musel obhajovať, prečo je odrazu zdravý. Napokon sa bránil jednoducho: Neviem, kto je ten, čo mi pomohol, ale viem, že mi pomohol... Toto potvrdzuje skúsenosť, že o Bohu veľa nevieme hovoriť; o svojich trápeniach alebo uzdravení však áno. Príbeh sa končí tým, že uzdravený opätovne stretol Ježiša a keď ho spoznal ako príčinu svojho uzdravenia, poklonil sa mu. Pravá viera sa tu líči ako prechod od biedy k uzdraveniu, od nevedomého k vedomému, od všeobecného k osobnému. Napokon sa človek dopracuje ku vďačnosti, vie, komu sa mu pokloniť. Akoby sme povedali: Uznávam nad sebou len moc, ktorá ma dvíha, oslobodzuje.

Takto sa stávame ľuďmi viery. V šerosvite svojich trápení, v hľadaní svojho uzdravenia, ktorému sa spočiatku bojíme aj uveriť. Málokedy ide o zlom, skôr o proces, v ktorom sa postupne zjavuje, čo ma zachráni. Proces, v ktorom si musíme svoje zdravie, slobodu a ľudskú dôstojnosť obhájiť. V dnešnom čísle časopisu ZRNO (10/ 2005,18-22) je zaujímavý rozhovor s Jurajom Fedorom, predsedom Konfederácie prenasledovaných komunizmom. Dnes má J. Fedor asi 82 rokov. Na otázku, čo mu pomohlo vo väzení udržať si zdravý rozum, odpovedal: „Tí, čo boli proti náboženstvu, nám dali do basy kvalitných kňazov rôzneho vyznania, učencov, teológov... Inteligencia skončila vo väzení. Živili nás vo viere a držali pri zdravom rozume. Naučili sme sa v každej drobnosti vidieť Božiu lásku, vnímať aj to najmenšie Božie riadenie. Také kázne ste v živote nepočuli, aké sa tam kázali...“ Za seba môžem povedať, že v mojej teológii som sa nenaučil dokazovať Boha, ale pýtať sa, čo robí človeka zdravým a slobodným. Moja viera sa živí zo skúsenosti podobných ľudí, akých spomína Juraj Fedor, čo si aj v najhorších podmienkach uchovali lásku a zdravý rozum. Ak viem čosi povedať o Bohu, tak cez takýchto ľudí.