Homília - 6. 2. 2005

Na Slovensku temer každý pozná rozprávku Soľ nad zlato . Väčšina z nás asi videla aj film podľa tejto rozprávky s nezabudnuteľným Janom Werichom v hlavnej úlohe. Pointou bolo podcenenie soli. Keď dcéry vyznávali svoju lásku k oteckovi – kráľovi, predháňali sa vo vyjadreniach: Ty si pre mňa ako zlato, ako drahokam atď. Ale najmladšia povedala: Cením si ťa ako soľ. To na prvé počutie otca urazilo. Čože, len ako praobyčajnú soľ? Priateľ, ktorý ako kňaz pôsobí na malej dedine, sa ma pýtal, čo si myslím o dievčatách z jeho farnosti vo veku asi 14 rokov, ktoré pochádzajú z  veriacich rodín, občas aj pomáhajú v kostole, aj s mladšími deťmi, ale inokedy pokojne predebatujú nedeľnú omšu za kostolom. Zdá sa mu, že mladým ľuďom viera temer nič nehovorí, že to berú len tak. Nemajú nič proti viere a cirkvi, ale ani žiadne vedomie, že je tu čosi sväté, veľké, dôležité, čoho sa treba držať. Odpovedal som mu poukazom na rozprávku: Niekedy príde taký čas, že sa soľ necení. A potom zasa príde čas, že zistíme, ako život bez nej nechutí, a odrazu je všetkým jasné, o čom je reč.

Pravdaže, problém je aj na našej strane. Či vieme byť soľou, ktorá nestratila chuť. Ježiš sa mal podľa Matúšovho podania s touto rečou o soli a tiež obrazmi o svetle a meste na kopci obrátiť priamo na svojich učeníkov: Vy ste soľ zeme . Tieto Ježišove slová sú pokračovaním reči o ľuďoch, ktorých označil za blahoslavených. To sú tí čistého srdca, chudobní v duchu, prenasledovaní pre spravodlivosť... Vy ste soľou. Teda Ježišov učeník ani kresťan nie je soľou len tak, ale len keď zmýšľa a koná v zmysle jeho blahoslavenstiev.

Máme skúsenosť, že niektorí ľudia, niektorí kresťania prijmú Ježišove obrazy soli, svetla a mesta na kopci za svoje a chcú byť celkom vážne soľou, ktorá dodáva chuť, svetlom, ktoré iných osvecuje, a mestom, ktoré je na kopci sťa orientácia. Predsa môžu zažiť, že ich snaha je v rodine či širšej spoločnosti neželateľná. Okrem možného nezáujmu býva i tak, že si nevšimnú, ako je soli už priveľa a že ponúkaný pokrm je nejediteľný. Opačná situácia nastane vtedy, ak sa naša soľ v jedle tak rozptýli, že sa stratí. Tiež to vtedy nie je ono. Kresťania majú byť odlišní. Odlišnosť však nemôže byť v tom, že soľ zostane v balíčku, že svetlo nikomu neposlúži a mesto zostane uzavreté do seba. Zmysel Ježišovej metafory o soli, svetle a meste na kopci je v tom, že tieto veci sú tu pre ostatných, nie pre seba. Keď budete ako „problematickí“ blahoslavení, budete mojimi učeníkmi, budete soľou zeme... Takto je to Ježišom vymedzené.

Iste, sú ľudia, ktorým sa to ani nezjavilo, že soľ je nad zlato, že viera je nad zlato. Kto sa hlási ku kresťanstvu, sa však zväčša musí pýtať: Kedy je naša výchova, kedy je naše ohlasovanie viery, kresťanstva, presadzovanie záujmov cirkvi obohacujúce, požehnané, a kedy je už obťažujúce, netolerantné? Máme napr. obetavých misionárov, ktorými sa chválime, mnohí pochádzali aj od nás, zo Slovenska. Odviedli krásnu prácu medzi ľuďmi v Ázii, Afrike, Latinskej Amerike... Ale nemožno ani zabudnúť, že boli časy, keď misionári z Európy videli v kultúre domorodcov na iných kontinentoch len diabolstvo a hriech, a odsúhlasili aj násilie, aby ľudí „urobili“ kresťanmi. K takémuto posunu, pomýleniu medzi kresťanmi prichádza vtedy, keď sa už v samotnom kresťanstve, v samotnej existencii cirkvi vidí dobro, a naopak, v samotnej existencii iného náboženstva, inej kultúry sa vidí zlo. Úloha, ktorou Ježiš poveril svojich učeníkov, však nespočívala v tom, aby sme sa postarali o existenciu cirkvi aj s jej školami, majetkom a mnohými ďalšími inštitúciami. Vždy som to cítil ako problematické až nevhodné, keď sme sa po demokratických zmenách v našej spoločnosti, my kresťania, naši cirkevní predstavení a naši zástupcovia v politike zviditeľňovali predovšetkým požiadavkami na budovanie cirkevných škôl, cirkevnej univerzity či získanie osobitnej ochrany pre cirkev. Je nás tu veľa, máme právo... Tak sme hovorili a niektorí z nás podnes takto hovoria. Nuž, dobre, ale... To, čo je naozaj dôležité, je odovzdať skúsenosť, že bez soli sa nedá žiť, že bez Boha, a tak isto bez úcty a lásky k ľuďom sa nedá žiť. Čítal som úvahu biskupa Joachima Wankeho z Erfurtu na túto tému. Písal, že keď sa ľudí pýtajú, načo potrebujeme cirkev, zväčša povedia, že má pomáhať chudobným, chorým, a v spoločnosti chrániť určité morálne hodnoty. Napísal, že jemu je to málo, že on si myslí, že cirkev má ukazovať ľuďom cestu do neba, že cirkvi má ísť o ľudské duše. Spomenul som si na heslo sv. Jána Bosca, veľkého dobrodincu mládeže a zakladateľa saleziánov. To heslo mal vraj napísané na stene svojej pracovne: Bože, daj mi duše, ostatné si vezmi . Dnes by sme to azda modernejšie povedali: Bože, ide mi len o dobro týchto chlapcov, ostatné nepotrebujem.

Áno, to je pozícia blahoslavených. To má byť úloha cirkvi, nás všetkých spolu, všetkých kresťanov. Nie sme tu sami pre seba. Našli sme poklad, vzácny ako soľ, ktorý je nad zlato. A nechceme si ho nechať len pre seba. Myslím, že je to celkom milé poslanie a pekná, hoci nie lacná úloha.