Homília - 16. 1. 2005

V týchto dňoch prichádza do slovenských kín americký veľkofilm o slávnom panovníkovi zo staroveku. Reklama k filmu hlása: Žil krátko, len 33 rokov. Za svojho krátkeho života zmenil svet... Reč je o Alexandrovi Macedónskom, ktorý od historikov dostal prímenie veľký, lebo ho nik neprevýšil v umení dobývať krajiny a viesť vojny. Alexander je pre mnoho ľudí príťažlivá postava: Veľký dobyvateľ, tvorca ohromnej ríše... Kto by nepoznal jeho návod na riešenie zauzlených problémov, ktoré vraj netreba rozmotávať, ale rozťať! Nuž, rozťal, vyriešil a svet zmenil asi tak, ako sa to „darí“ všetkým vojvodcom a bojovníkom pozemným, námorným a leteckým až podnes. Filmový návrat antického hrdinu nás kresťanov navádza na zaujímavé porovnanie: Aj Ježiš žil krátko a zomrel mladý. Svet zmenil určite. A to azda viac po svojom živote ako počas neho.

Dnešné evanjelium zvláštnym výrokom vystihuje obsah zmeny, ktorú Ježišov život priniesol: Ježiš je Baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta . Kňazi pri katolíckej bohoslužbe podnes opakujú tieto slová, keď pred sv. prijímaním pozdvihujú a ukazujú malý kúsok chleba. Ešte predtým sa všetci veriaci bijú do pŕs a ako pri nejakej prísahe volajú: Baránok Boží, zmiluj sa, zmiluj sa nad nami a daruj nám pokoj. Filmová fascinácia úspešným mladým dobyvateľom je na prvý pohľad zrozumiteľná, očarenie mužom, ktorý zomrel na kríži, je na prvý pohľad podivné. Radšej sa vidíme v úspešnom ako v ukrižovanom. Sprievodné slová však nepustia, a my sa po krátkom premýšľaní tiež pýtame: Čo alebo kto tu sníma hriechy sveta?

Meno Baránka Božieho sa v Biblii neobjavuje po prvýkrát v ústach Jána Krstiteľa. Jánovo evanjelium prevzalo toto pomenovanie z prorockých slov Izaiášovej knihy, kde sa hovorí o Božom služobníkovi na spôsob baránka. Izaiáš si zasníval: Nemá podoby ani krásy , niesol však naše choroby. Obetoval sa, pretože sám chcel; ako baránka viedli ho na zabitie ... (Iz 53, 1-12) Prorocké predstavy sa tu živili ešte dávnejšou spomienkou. Pred obrazom človeka, Božieho služobníka ako baránka, bol veľkonočný baránok zabitý na znamenie oslobodenia Izraelitov z Egypta. (Ex 12, 1-14) Izraelské rodiny túžiace po slobode mali jesť spoločne upečeného baránka. Nemali pritom hodovať, ale jesť ako na úteku. Opásaní, s palicami v rukách... V domoch, v ktorých jedli, mali krvou baránka namazať okraje dverí. Kde Boh uvidí krv, nik nezomrie – tak znelo prisľúbenie. Podivný symbol záchrany je tento baránok! Zo všetkých pomenovaní Ježiša asi najpodivnejší. Zachraňuje tým, že je zneuctený, tým, že sa nebije, ale skôr sám sa nechá biť a tvár nastavuje potupe a sline... Pri kresťanskej bohoslužbe sa meno baránka – obety prenáša na chlieb a my si ho ponúkame a hovoríme: Hľa, baránok, hľa, ten, čo sa dal na obetu. Prijmi a daj sa aj ty na obetu. Rozdelený baránok, rozdelený chlieb, rozdelený Ježiš...

Židia sa hrdia Dávidom, Gréci Alexandrom, Francúzi Napoleonom, Američania možno aj Bushom. Slováci aspoň Jánošíkom, aj keď to nie je celkom ono... Každý sa rád pochváli víťazným bojovníkom. Pod bojovníkmi však radi nežijeme. Lebo skutočne sa dá žiť len s tými, ktorí sú rozdelení – ako chlebík, ako baránok. Kardinál Francois Xavier Nguyen Van Thuan z Vietnamu, ktorý si vo svojej vlasti spolu so všetkými kresťanmi veľa vytrpel, vo svojich spomienkach napísal: Mučeníci mojej vietnamskej cirkvi nás učia povedať „áno“; bezpodmienečné a bezhraničné „áno“ láske k Ježišovi. Tiež nás učia povedať „nie“ všetkým zvádzaniam, kompromisom, neprávosti, a to aj vtedy, keď ide o záchranu seba, svojho pokoja... Zároveň vietnamský kardinál dodáva: Z postoja obety, darovania sa, nesmieme robiť nejaké vynútené hrdinstvo, nejaké preťaženie. Mučeníctvo totiž nie je hrdinstvo, ale vernosť. A vernosť dozrieva pri pohľade na Ježiša.

Pri pohľade na Ježiša. Preto si v našej cirkvi opakujeme Krstiteľove slová: Hľa, Baránok, ktorý prelomil ničomné zväzky tohto sveta. A preto ho aj v nádeji prijímame – jeho obetovaného a rozdeleného, aby zvnútra zmenil náš svet a my sme sa mohli stať chlebom pre svojich blížnych a zmeniť tvár svojho sveta.