Homília 2. 1. 2005

Údajne prvá vec, ktorá sa po Novom roku bude na Slovensku politicky riešiť, je odovzdanie rozostavanej budovy SND americkému podnikateľovi. Záležať vraj bude len na tom, kto koho predbehne, či svoj dar (lebo o odpredaji ani spolupodnikaní tu nemôže byť reč) skôr podpíše vláda, alebo pred podpisom zmluvy stihne zasiahnuť parlament (ako a či múdrejšie, nie je isté). Podobne, ako pri mnohých iných témach, politici si zjednodušili problém do jednoduchého výsledku: peňazí niet. Vraj, keby boli, bolo by aj divadlo, aj lepší program v akože verejnoprávnej Slovenskej televízii, aj lepšie školstvo a pod. Osobne si myslím, že veci nie sú takto čierno-biele (že peniaze sú alebo nie sú), že dôležité sú aj tzv. spoločenské priority, úcta či viera vo voľačo, nech to už všeobecne nazveme Boh, národ, ľudskosť, kultúrnosť či morálka. Začiatkom 80- ych rokov som prišiel za farára na dedinu v levickom okrese. Raz som s priateľom, pochádzajúcim z toho kraja, hovoril o pod-úrovni dedinských zábav pre mládež: vždy tam bolo množstvo opitých mladých ľudí a ďalšie trápnosti... Vysvetlil mi, že úpadok zábav bol pomerne čerstvého dáta. Vraj, ešte nedávno na každej zábave boli plátenými obrusmi prestreté stoly a pilo sa zo sklenených pohárov. Potom sa zmenil systém financovania dedinských aktivít, všetci počnúc miestnou TJ cez hasičov, zväz žien až po SZM začali na zábavách zarábať: namiesto plátených obrusov boli igelity, pilo sa z umelých, a mladým sa začal predávať alkohol. Za zmenou systému financovania boli politici a za nimi ich a naša spoločná kultúra či nekultúra. Okolnosti sú po rokoch dramaticky iné, problémy sa však opakujú. Všetko sa skryje pod čarovné zaklínadlo: niet peňazí. Nuž, ako na čo a pre koho...

Cirkev necháva na Vianoce opakovane čítať úvod do Jánovho evanjelia. Hrdíme sa, ako vznešene my kresťania vieme hovoriť o Bohu. Priživia sa aj kultúrnici – veď je reč o slove, reč o reči, ktorá bola na počiatku! Málo si už všímame, o akomže to slove je reč? Jedna zo základných výpovedí biblického starozákonného zjavenia hovorí, že Boh pôsobí svojím slovom vo svete, v dejinách ako Stvoriteľ, ako ten, kto vyvoláva zmeny. (Boh povedal... a stalo sa tak... Gn 1, 9.) V spisoch apoštola Jána sa grécke slovo „logos“ (slovo) používa často ako Kristov titul. V starogréckej mytológii sa výrazom logos vyjadrovalo zrodenie božskej bytosti z inej, a to úkonom rozumu. S podobnou predstavou sa stretávame aj v grécky napísaných spisoch Starého zákona, kde sa hovorí o pôvode a úlohe „Božej múdrosti“. Avšak vyjadrenie, že Slovo telom sa stalo, je čisto kresťanské. Slovo (Boh) podľa kresťanského chápania nezostáva sväté vo svojej odlúčenosti od sveta, naopak, svet dostáva možnosť stať sa svätým, lebo Slovo vstúpilo doňho.

Najväčší grécky mysliteľ Platón nemal rád demokraciu. Videl v nej vládu spodiny, nekultúrnosť a sebecké ekonomické záujmy. Súčasnosť by mu v mnohom jeho názory len potvrdila. Predsa, ak by kresťanstvo preklialo „hlúpy“ ľud (démos), poprelo by samo seba. Veď: Slovo telom sa stalo; démosom, takpovediac majetkom ľudu, toho telesného, nekultúrneho ľudu. Áno, pravdaže, dnes platí nielen to, že tmy ho (Slovo ako svetlo) neprijali, ale aj to, že si s ním urobili, čo chceli. Podľa evanjelia to však Boh riskuje. Nevadí mu, že sme hlúpi a telesní. Boh sa podľa evanjelia pýta inak. Nie: Ktorí ste tí múdri a svätí? Ale: Kto z vás sa chce dať uzdraviť? Mohli by sme to poznať z našej liturgie: Povedz len svoje slovo a bude uzdravená moja duša... Kto zatúži, požiada, bude uzdravený.

Kresťanstvo má takto problém. Nesieme zvesť, že záchrana sa deje v hlúpom svete matérie, tela a peňazí. Vieme, že z toho všetkého nemáme utiecť, ale často sa tomu hlúpemu poddávame a ešte si to aj ospravedlňujeme až tak, že sa sami stávame hlúpymi a nekultúrnymi. Medzi tými, čo z tohto sveta utečú a tými, čo sa mu poddajú, kresťanstvo však má ísť lepšou cestou. Predsa verí, že Slovo telom sa stalo. Preto chceme byť bezpodmienečne s ľuďmi a pri ľuďoch. Nie však ako v tom starom vtipe o františkánskom mníchovi, ktorý sa vraj „kvôli spoločnosti aj oženil“. (Keď už, tak azda z lásky...) Chceme byť s ľuďmi, aby sme sa uzdravili ľudskosťou (Božieho Slova); aby sme iných uzdravili do ľudskosti a kultúrnosti.

Aby sa to podarilo, treba si udržať úroveň. Nepredať sa za pár korún, dolárov či eúr. Ako jedna moja známa, teta Gizka sme ju volali, ktorá pochádzala z lepšej predvojnovej rodiny. Aj sa dobre vydala. Jej manžel bol na vysokých riadiacich funkciách počas vojny i potom za socializmu. Keď mala asi 50 rokov, manžel sa s ňou rozviedol, dcéra emigrovala a ona zostala sama. Aby sa uživila, išla robiť slúžku (dnes by sa povedalo au pair) do jednej lekárskej rodiny pri Nových Zámkoch. Ja som ju poznal ako staršiu viac ako 70 ročnú dámu. Mala stále očarujúcu kultúru a duchovnú úroveň, ktorú si uchovala aj v poslednej fáze ťažkej choroby.