Homília - 27. 11. 2005

Keď som bol chlapcom, rád som čítal dobrodružné príbehy, najmä o Indiánoch. V týchto príbehoch sa často vyskytovali situácie, že niekto bol na ceste a táboril niekde v divočine, pričom si bolo treba dávať pozor na divú zver a nepriateľov. Preto sa vždy v skupine cestovateľov dohodli, kto bude kedy strážiť. Najnáročnejšie stráženie bolo tesne pred svitaním, keď najviac hrozilo, že stráž zaspí a nečakane príde nepriateľ.

Podľa Ježišovho rozprávania nepríde nečakane nepriateľ, ale majiteľ či správca domu. Taký správca domu poveril svojich ľudí, aby strážili, preto by ich nemal nájsť, že spia, keď sa nečakane vráti. Toto Ježišovo rozprávanie čítame na začiatku adventu, ktorý sa v kresťanstve chápe ako obdobie čakania. Akého čakania alebo na čo? V Markovom evanjeliu (13. kap.) súvisí Ježišova výzva, že treba strážiť či bdieť, s odpoveďou na otázku štyroch učeníkov, ktorí sa ho pýtali na skazu Jeruzalema a miestneho chrámu. V celej 13. kapitole potom nájdeme viacero varovaní, že budú rôzne prírodné a politické nešťastia a že mnohí nevinní ľudia zahynú. Čo bude horšie, mnohí ľudia sa dajú zviesť, teda, sami budú tieto nešťastia napomáhať a zväčšovať. Preto čakať znamená čakať bedlivo, aby Ježišov učeník uprostred problémov a ohrození neohlúpol a nezradil, ale zorientoval sa a ustrážil svet.

Správca či majiteľ domu z Ježišovho podobenstva nepochybne predstavuje Boha a dom predstavuje priestor života – svet. Boh sa správa ako pán, čo však neznamená, že sa správa ako protivný kontrolór. Napokon, ešte sme nezabudli na Ježišovo podobenstvo o poslednom súde, kde sa Boh stotožnil s najobyčajnejšími ľuďmi. Ježiš vyzýva k bedlivosti svojich učeníkov, aby nešťastia, ktoré vždy prichádzajú, neviedli k zničeniu toho, čo je nenahraditeľné. Ak bude zničené mesto a chrám, je to veľmi zlé, ak však zahynú ľudia, a to nielen telesne, ale aj tak, že sa sami stanú hlúpi, nespravodliví a zlí, to je nenapraviteľné. Ježiš napokon vyzýva k bedlivosti svojich učeníkov, aby neboli len pasívnymi obeťami udalostí, ale strážcami a spolutvorcami sveta. Keď sa pozrieme ešte raz do Markovho textu, uvedomíme si, že to, čo sa od nás očakáva, nie sú ani tak nejaké náročné skutky, ale vernosť vo vzťahoch. Zaujalo ma, že dnešné rozprávanie s výzvou k bedlivosti sa nachádza v Markovom evanjeliu tesne pred 14. kapitolou, kde sa opisuje Ježišova posledná večera, varovanie Judáša, že Ježiša zradí, a Petra, že ho zaprie, tiež samotné Ježišovo zajatie a väznenie. V tejto súvislosti lepšie rozumiem, čo znamená varovanie: Bdejte teda, nech vás nenájde spať... Pár riadkov nižšie po tomto varovaní čítame, ako sa Ježiš v úzkosti modlil a svojich učeníkov prosil, aby zostali bdieť s ním, ale oni zaspali. A potom ešte o kúsok nižšie čítame, ako na nádvorí veľkňazovho paláca uväzneného Ježiša Peter trikrát zaprel. Ten vo varovaní spomínaný majiteľ domu nie je teda šéf, ktorý prichádza na kontrolu, ale trpiaci Ježiš, ktorého sme opustili a zapreli. Opustili sme ho a zapreli, aby sme si v tom dome, v tom našom svete uchovali aspoň nejaké skromné miestočko pre seba, pričom sme zabudli, že keď sme v tom dome neuchránili miesto pre pána domu, ktorý celému domu dáva zmysel, život a hodnotu, nebude čoskoro v tom dome miesto ani pre nás.

Ak sa teda pýtame, čo máme robiť, aby sme obstáli, jednoduchá odpoveď môže znieť: Chrániť svet, aby zostal Boží a ľudský. Jednou z oblastí dnešného sveta, kde „ide o život“, je svet práce. Známy spisovateľ, mních a ekonóm kláštora benediktínov Anselm Grün sa nedávno vyjadril, že dnes sa podniky snažia prepúšťať ľudí, lebo im nevládzu vyplácať vysoké mzdy a súčasne obstáť v konkurencii. Chápe, že firmy presúvajú pracovné miesta tam, kde je to lacnejšie. Zároveň hovorí: „Takto to dlho ísť nemôže. Ak máme na zreteli zisk a nie človeka, musíme sa takto správať a práce pre ľudí bude stále menej. Ak nám však pôjde o človeka a jeho dobro, dokážeme sa o prácu zmysluplne rozdeliť. Práce je dosť. Práca však neznamená väčšiu výrobu, ale lepšie usporiadanie prírody a ľudského života, aby sa ukázalo Božie kráľovstvo.“ Znie to nábožne, ale ak nedokážeme vidieť veci aj v týchto súvislostiach, z problémov sa nedostaneme. Nie je to problém na riešenie pre jednu firmu či jeden štát. Anselm Grün pripomína, že sa musí premyslieť celá hospodárska politika. Úlohou kresťanov je byť bedlivý a hľadať riešenia. Počnúc tým, že sa vo svojej firme správam k ľuďom úctivo, aj keď som šéf, a zodpovedne, aj keď som len podriadený. Podobné platí pre ostatné oblasti nášho života.

Adventný čas nie je hra pri sviečkach a venci. Adventný čas je výzva premýšľať a spoluutvárať všetok čas, ktorý máme k dispozícii. Sme strážcami a tvorcami nášho sveta. A Ježišov učeník bedlí, aby vnímal čas a nezaprel – ani Boha, ani blížneho ani seba.