Homília - 20. 11. 2005

V ostatných týždňoch vyvolali v celej Európe veľkú pozornosť násilnosti, ktoré sa udiali vo Francúzsku. Páchateľmi násilných činov sú mladí ľudia z chudobných mestských štvrtí. Ich starí rodičia prišli pred 50 rokmi do Francúzska za prácou najmä zo severnej Afriky. Skoro všetci sa hlásia k islamu. Neprekvapuje chuligánstvo mladých ľudí, ktoré sa občas objaví v každom väčšom meste. Politikov i bežných občanov však vyľakalo poznanie, že v dnešnej Európe sú veľké skupiny ľudí, ktorí sa tu necítia doma, naopak, našu „európsku“ spoločnosť priam nenávidia. „Nemáte nás dosť radi, preto vám budeme robiť zle“, odkazujú chudobní mladí moslimovia ostatnej spoločnosti. Na Slovensku problémy podobných rozmerov zatiaľ nemáme, ale nedávna vražda mladého študenta v petržalskom parku pripomenula aj nám, že sú medzi nami ľudia, ktorí sa tešia, keď ublížia iným a k násiliu sa temer hlásia ako k svojmu politickému programu.

Podľa dnešného evanjelia nám Ježiš odkazuje: „Čokoľvek ste urobili jednému z tých najobyčajnejších ľudí, mne ste urobili.“ Pre tých, čo podali nepatrný pohár vody, to znie ako nečakaná pochvala. Ježiš však dodal aj upozornenie: „Čokoľvek ste neurobili jednému z najobyčajnejších ľudí, ani mne ste neurobili.“ Toto už znie nebezpečne. Majú si azda Francúzi spytovať svedomie, že nemajú dosť radi svojich moslimských spoluobčanov? Máme si my všetci vyčítať, že sme nejako nepredišli tej vražde študenta z parku? Naša odpoveď, že mnoho problémov a bolestí nie je v našich silách riešiť, môže byť správna, ale Ježišova reč je priveľmi jednoznačná, aby sme sa uspokojili: Tí, čo nepomohli, pôjdu do večného trápenia, kým spravodliví do večného života...

Vieme, ako sú aj veľkí politici a štátni úradníci často bezmocní pred množstvom problémom. Sami to poznáme, ako nevieme mnohokrát pohnúť ani s problémami vo vlastnej rodine. Toto všetko nás však nemusí vyľakať. Z evanjelia neodvodzujeme priamo riešenie našich praktických problémov. Z evanjelia, z Ježišovho života a zmýšľania si však máme odvodiť a prijať ducha, teda Ježišov základný postoj. Keď sme z Matúšovho evanjelia počúvali podobenstvo o bedlivých a zábudlivých družičkách a o tvorivých a ustráchaných sluhoch, išlo tam o pozorný, tvorivý prístup k Božiemu osloveniu. Išlo o vnímavý postoj k udalostiam vlastného života – toho súkromného i spoločenského. Bedlivosť sa tu mala prejaviť tvorivým spracovaním Božieho oslovenia voči danej konkrétnej udalosti. Kto by stále nerozumel, čo Ježiš myslí, mohol by to pochopiť na príbehu o poslednom súde. V Matúšovom evanjeliu po tomto príbehu nasleduje už len rozprávanie o Ježišovej poslednej večeri. Takto, príbehom o poslednom súde vrcholí u Matúša Ježišovo vysvetľovanie Božieho zákona. Všetky modlitby, sviatky, bohoslužby, sebazaprenia a nábožné skutky majú vyústiť do obyčajného nezištného poslúženia človeku, ktorý to práve potrebuje. Moderne povedané: Humanizmus, ľudskosť je naplnením Božieho zákona.

Niektorí naši kresťania sa boja humanizmu. Boja sa, že zdôrazňovaním služby človeku zatieni sa služba, poklona Bohu. V takejto obave však sami potláčajú do úzadia Ježišov obraz a jeho reč až tak, že ju nepočujú a nevnímajú. Bol to predsa Ježiš sám, kto z ľudskosti učinil mieru Božieho súdu. Preto nemáme klásť do protikladu službu Bohu a blížnemu, ale službu blížnemu, teda ľudskosť žiť z počúvania Božieho slova. Ak budeme ľudskí, lebo sme Ježišovi, lebo žijeme z jeho ducha, uchránime sa straníckosti. Ak však budeme kresťanmi bez ľudskosti, aj z kresťanstva urobíme len stranícku záležitosť. Straníckosť znamená, že niekto je za chudobných, iný za národ, niekto bráni Rómov, iný spomína utrpenie Židov, ďalší riešia ubližovanie ženám alebo sexuálnym menšinám. A niekto bráni len kresťanov. Ak však každý bude vidieť len ten problém, ktorý je práve módny alebo ktorý jeho tlačí, málokomu pomôžeme a máločo vyriešime. Niektorí novinári písali o nedávnych smutných udalostiach vo Francúzsku pod bombastickými titulkami: Horí Francúzsko..! V roku 1940 Francúzsko naozaj horelo po tom, ako bolo prepadnuté nacistickým Nemeckom. Za niekoľko týždňov bolo porazené. Známy letec a spisovateľ Antoine de Saint-Exupéry sa neskôr zamýšľal nad príčinami krutej porážky a ponúkol zvláštne vysvetlenie: „Francúzsko bolo porazené, lebo nebolo zodpovedné za svet, neposlúžilo svetu ako svorník na klenbe. Francúzsko neposlúžilo svetu ako jeho duša, ktorá svetu chýbala. Keby sme mysleli na ľudí vo svete, zachránili by sme seba i svet. Teraz chápem jedno z tajomstiev náboženstva, z ktorého vzišla moja civilizácia: Vziať na seba hriechy ľudí... Lebo každý nesie všetky hriechy všetkých ľudí.“ (Podľa: Vojnový pilot, in: Zem ľudí, Bratislava 1987, 411.)

Spisovateľ chcel povedať: Kto bráni len svoj záujem, kto vidí len svoje biedy, prehrá. Treba bojovať za ľudskosť, a nie až potom, keď všetko horí. Tento postoj je postoj kresťanstva, aj keď to ešte všetci kresťania nepochopili. Preto sa chceme modliť, aby sme Ježiša počúvali a nasledovali skôr, ako ním, našimi blížnymi a udalosťami budeme posúdení.