Homília - 18. 09. 2005

V televíznych správach ukázali predvčerom kardinála Jozefa Tomka, ako prichádza na III. celoslovenský eucharistický kongres v úlohe pápežského legáta. Na letisku sa ho novinári pýtali, o čo ide na eucharistickom kongrese, a on odpovedal asi v tom zmysle, že stretnutie katolíckych kresťanov okolo Eucharistie môže Slovensku pomôcť, aby nezostalo ponorené len do problémov a sporov bežného života, ale aby sme videli to podstatné, na čom môžeme stavať, z čoho môžeme vychádzať vo svojom zmýšľaní a konaní. Súhlasím – bárs by to tak bolo, že stretnutie okolo Eucharistie bude stredom, základom či východiskom pre zmýšľanie a konanie každého katolíckeho kresťana. Osobne však toto pochopenie či prežitie nečakám od jednej veľkej slávnosti, ale skôr od tých malých stretnutí okolo Eucharistie, ktoré vytvárajú veriaci muži a veriace ženy každú nedeľu, každý sviatok či aj každý deň všade tam, kde normálne žijú, modlia sa a pracujú. Nejaká veľká slávnosť, veľké stretnutie je potom len čosi ako podčiarknutie toho, čo je už aj tak prijímané a slávené ako dôležité.

Rok Eucharistie pre cirkev vyhlásil pred rokom pápež Ján Pavol II. Rozmýšľal som trochu o dôvodoch, pre ktoré tak urobil. Okrem toho, že Ján Pavol II. vnímal veľké zhromaždenia, slávnostné akcie, veľké jubileá, veľké cesty po svete ako vhodné prostriedky na oživenie viery, všimol si som v apoštolskom liste, ktorý napísal k Roku Eucharistie (Mane nobiscum Domine, Trnava 2004), aj jeho celkom osobnú skúsenosť – skúsenosť starého človeka, ktorému „sa zvečerieva“. Vo svojom liste starý, chorý pápež pripomína skúsenosť emauzských učeníkov z Lukášovho evanjelia. Pane, zostaň s nami, lebo sa zvečerieva, cituje pápež v úvode svojho listu týchto učeníkov. Boli naplnení smutnými myšlienkami, ale aj rozpálení rozhovorom s Ježišom, ktorého však nepoznávali. Vyvíjali na neho jemný nátlak, aby zostal s nimi. V tieni končiaceho sa dňa a v tme napĺňajúcej vnútro bol onen pocestný lúčom svetla, ktorý prebúdzal nádej, napísal pápež Týmito trochu poetickými slovami zároveň vystihol to, čo človek hľadá, čo naozaj potrebuje – svetlo čiže orientáciu pre svoj život a z neho plynúcu nádej. Ježiš je tu pripomenutý ako neznámy pocestný, ktorého možno obísť. Ako pocestný, ktorý sa nenatíska, ktorý však, keď ho oslovíme, svojou rečou rozpáli naše smutné srdce, a keď ho pozveme k sebe do domu, otvorí nám naše oči, a my pochopíme, o čom je život a ako je dobré sa oň podeliť...

Zosnulý pápež mal rád veľké slávnosti, ale keď pozorne čítame jeho myšlienky, všimneme si, že si uvedomoval, ako je nemožné „urobiť“ eucharistickú slávnosť, ak sme sa k nej nedostali po určitej ceste. Na začiatku tej cesty je otázka, problém, ktorý aj my môžeme vystihnúť slovami, že sa zvečerieva. Nemusí sa zvečerievať len starému a chorému človekovi. Zvečerieva sa vlastne každému, kto vstúpil do dospelosti, kto zažil sklamanie z toho, o čom je veľký svet, z toho, aký býva veľký rozdiel medzi ideálmi a skutočnosťou, či už ide o prácu, politiku alebo osobnú lásku. Takéto sklamanie zo skutočnosti zažijú všetci, ale nie všetci sa pýtajú a len niektorí vedia osloviť toho správneho pocestného s prosbou: Hovor s nami! Takže na začiatku tej pravej kresťanskej či eucharistickej skúsenosti musí byť vždy dotyk so skutočnosťou, ktorá nám nie je ľahostajná. Potom prichádza rozhovor s niekým, kto je nás ochotný počúvať. Ten, kto je ochotný nás počúvať, často je aj tým, kto nám má čo povedať. A vtedy, keď rozpáli naše srdce, pozývame ho ešte ďalej a hovoríme: Zostaň s nami. Týmito krokmi sa vytvára to, čo nazývame Eucharistia. Nie až na nejakej veľkej slávnosti.

Svoj život možno iste prežiť tak, ako dnes mnohí prežívajú nedele a sviatky – možno na záhrade hučať s kosačkou, búchať okolo domu s kladivom alebo stáť za miešačkou... Menej šťastní stoja v službe niekde v hypermarkete a tí šťastnejší sú zasa niekde na chate. Pri tomto všetkom – v námahe i oddychu – možno zostať nedotknutý, nepýtajúci sa, nevnímavý... Ako je to s nami, čo sa stretávame okolo eucharistie? O čom sú naše rozhovory, naše dotyky? Podľa predstavy zosnulého pápeža máme chodiť svetom ako pocestný Ježiš, počúvať trápenia ľudí (tých, čo sú dosť citliví, aby nejaké mali), nechať sa nimi dotknúť a vykladať život v duchu Sv. Písma. Potom môže prísť pozvanie a my možno celkom nečakane zažijeme eucharistické obdarovanie a premenenie. Podľa evanjeliového podobenstva dnešnej nedele sú na slávnosť – aj tú eucharistickú – všetci pozvaní. Pritom tí, čo chodili do Božej vinice modliť sa a pracovať vždy, vôbec nemusia dopadnúť lepšie ako oneskorenci. Boží vytrvalci zostanú sklamaní, ak nepochopia, že s dlhším pobytom v Božej vinici, s častejšou prítomnosťou na sv. omši a pod. nie je spojená žiadna väčšia odmena, len väčšie očakávania. Očakávania smerujúce k väčšej schopnosti darovať sa, podeliť sa, tvoriť, milovať... Práve v naplnení týchto očakávaní je podstata života s Kristom a zmysel Eucharistie.