Homília - 11. 09. 2005

Taliansky juh, najmä Sicília, je známy princípom vendetty, teda krvnej pomsty. V minulosti bývalo v tomto kraji aj tak, že sa znepriatelené rodinné klany často vzájomne vyzabíjali, aspoň čo sa týka mužov. Podobné zvyky sa s talianskymi prisťahovalcami preniesli aj do USA, kde vendetta naďalej fungovala ako mafiánsky princíp. Našinec pozná tieto záležitosti najskôr z filmu a teší sa, že nás sa to netýka, že my sa jeden druhému nepomstíme, že sme kultúrnejší, či dokonca kresťanskejší ľudia. Neviem, či sme kresťanskejší. Obávam sa, že ani nie. Napokon aj tí talianski mafiáni boli aspoň navonok všetci kresťania, ba katolíci. Pomsta je napokon len hrubšia forma neodpustenia: Nielenže neodpustím, ale potrestám teba a tvojich blízkych a trest aj sám vykonám!

Ježiš vysvetľoval svoje riešenie zlých vzťahov medzi ľuďmi na príklade peňažného dlhu. V jeho príbehu nás môže zaujať, že vtedy, keď boli veriteľ a dlžník v nepomere – jeden bol kráľ a druhý sluha – ten vo vyššom postavení bol schopný veľkorysosti a odpustenia. Avšak, keď boli partneri sporu porovnateľní – obaja boli sluhami – nebol veriteľ voči dlžníkovi veľkorysosti a odpustenia schopný. Trápnosť až zlovestnosť správania sa veriteľa voči dlžníkovi z Ježišovho príbehu je o to väčšia, že veriteľ sám len prednedávnom zažil úžasné odpustenie, ale potom nebol sám pri maličkom dlhu – nielenže veľkorysosti, ale ani skromného pozhovenia schopný. Zdá sa, akoby odpustenie nefungovalo medzi porovnateľnými ľuďmi. Akoby sme sa kvôli tomu, aby sme dokázali odpustiť, potrebovali najskôr dostať na vyššiu úroveň. Akoby – aj keď to znie na prvé počutie divne – sme sa potrebovali najprv dostať na úroveň Boha.

Tá spomenutá vendetta, princíp pomsty, sa nezrodila jednoducho zo zlého srdca. Naopak, pôvodne išlo určite o nápravu narušených vzťahov a poriadku. Predsa nie je možné nechať zlo nepotrestané! Výsledok však zjavne nezodpovedá očakávaniu. Namiesto nápravy zla je zlo ešte väčšie. Ježišovu požiadavku odpustenia však v žiadnom prípade nesmieme chápať ako požiadavku strpieť zlo či dovoliť zlu, aby sa rozširovalo. Ježiš nám chce svojím príbehom povedať, že náprava zlého sa nedeje v zmysle hesla: život za život, peniaze za peniaze. Ak chceme zlo napraviť, musíme byť ako Boh, ktorý odpúšťa. Odpúšťať tu však aj znamená zrieknuť sa vyrovnania, tej doslovnej nápravy. Odpustenie v Ježišovom zmysle totiž ani vyrovnanie nesleduje. Ktože normálny už môže vrátiť desaťtisíc talentov čiže milióny miliónov? To nevie ani boháč Pavol Rusko, ktorý, ako som sa dočítal, aby jednému vrátil, od ďalšieho si požičal, a celkom sa zamotal do kolobehu požičiavania a splácania. A kto môže vrátiť život? Tisíce, milióny životov? Po 2. svetovej vojne odsúdili na smrť niekoľkých nacistov. Keby vojnu prežil aj samotný Hitler a neskorší víťazi by ho po vojne odsúdili na smrť, čo by sa tým napravilo? Ako by sa tým nahradili tie milióny zmarených životov na fronte i v zázemí?

Ježiš hovoril o zľutovaní sa. Zľutovať sa môžeme len nad blížnym, ktorý trpí. Ľahšie by som sa mal vcítiť do bolesti iného, hoci aj vinného, ak som si nielen sám čosi vytrpel, ale aj sám zažil odpustenie. Zo vzájomného odpustenia a pochopenia potom môže vzniknúť nielen mier medzi dlžníkmi, ale i blízkosť a priateľstvo. Z európskych dejín ostatných desaťročí máme pár takých pekných príkladov, keď sa to podarilo. Po hrozných vojnách, ktoré proti sebe viedli mnoho ráz Nemci a Francúzi, Nemci a Poliaci, zdá sa, že tieto veľké národy sa poučili, odpustili si a zmierili sa. Nebolo to ľahké. Keď Robert Schuman okolo r. 1950 plánoval dohodu, ba spoluprácu s Nemcami, teda zárodok dnešnej EÚ, musel to tajiť pred niektorými francúzskymi politikmi a médiami, aby snahu o zmierenie nepochovali hneď na začiatku. Keď poľskí katolícki biskupi požiadali Nemcov začiatkom sedemdesiatych rokov 20. stor. o zmierenie, zožali vtedy v socialistickom Poľsku búrku kritiky. A keď si nemecký kancelár Willy Brandt kľakol vo Varšave pred pomníkom poľských obetí z 2. svetovej vojny, tiež sa to v Nemecku nestretlo len s porozumením. Môžeme to odbaviť tým, že gestá sú len gestá. Ale gestá, symboly a slová sú vždy aj dôsledkom určitého chápania alebo ho predchádzajú. Koľko ľudí má problém zmieriť sa s vlastným príbuzným, ktorý ich pri dedičskom konaní obral o spravodlivý podiel na rodičovskom majetku! Niektorí z vás sa mi zverili: Snažil som sa príbuzného presvedčiť, ale keď som videl, že všetky pokusy sú márne, v istej chvíli som si povedal, nestojí mi to za to. Mohol som sa súdiť, ale trpkosť a zloba by zostala medzi nami ešte aj v treťom pokolení. Tak som sa radšej majetku zriekol a odpustil som.

To, čo nám Ježiš radí, nie je ľahké. Ak jeho prístup prijmeme, budeme možno v prvej fáze aj škodovať, ale zároveň sa udeje s nami niečo veľmi pekné: Prestaneme byť sluhami a staneme sa pánmi. Staneme sa ako Pán Boh – veľkorysí a chápaví. Získame slobodu a pokoj. A to určite stojí za to!