Homília - 14. 08. 2005

Občas spomeniem meno veľkého teológa Karla Rahnera, ktorý zomrel pred 21 rokmi. Teraz som si na neho spomenul kvôli textu dnešného evanjelia. Ježiš sa v ňom dosť zvláštne zhovára s jednou pohanskou ženou. Vlastne sa odmieta zhovárať. A nešetrí ani ponižujúcimi prirovnaniami, že ľudia z Izraela, veriaci Židia, sú Božie deti a že pohania sú ako psíčkovia. Ježiš tu prezentuje názor, ktorý bol medzi Židmi v tej dobe bežný. V rozhovore so ženou sa Ježiš možno takto vyjadril preto, aby ženu skúšal. V praxi však ponižujúci názor na pohanov Ježiš nikdy nezastával. O to je smutnejšie, že delenie ľudí na veriacich a neveriacich prevzali do svojho myslenia mnohí kresťania. Ešte v 20. st. boli mnohí katolícki kresťania hlboko presvedčení, že všetci, čo nie sú pokrstení v tej pravej cirkvi, pôjdu do pekla, budú zatratení. Na takéto zmýšľanie reagoval Karl Rahner názormi, ktoré sa nazvali teóriou o anonymných kresťanoch. Rahner vychádzal z predstavy, že každý človek je Boží, nie až ten pokrstený. Ak je Boh Stvoriteľom sveta a človeka, nemôže to byť inak. Vďaka určitým okolnostiam sa niektorí ľudia dostanú do kontaktu s Ježišovým posolstvom a iní nie. Niektorí Ježišovo posolstvo pre svoj život prijmú, iní nie. Zasa z rôznych dôvodov. Rahner odmietal predstavu, že tí, čo sa v dnešnom svete výslovne nehlásia ku kresťanstvu, sú ľudia horší, alebo dokonca, že budú automaticky zatratení. Za svoj názor si Rahner musel vypočuť veľa výčitiek. Že vraj z ľudí, ktorí nechcú byť kresťanmi, robí okľukou kresťanov, aj keď anonymných. Alebo že robí nepotrebným Kristov príchod na svet, že zľahčuje hriechy ľudí a pod. Karl Rahner však chcel povedať len to, aby sme sa neskrývali za svoj krst, ak činmi svoj krst a svoju ľudskosť zrádzame, a naopak, aby sme iných neodsudzovali len preto, že sú iní, z inej cirkvi alebo tzv. pohania. Veriaci kresťan má dobrý dôvod si myslieť, že každý človek prichádzajúci na svet, je Boží. A každý z nás, ak berie vážne svoj život, už tým sa pokúša dať Bohu odpoveď, pokúša sa čestne k svojmu životu postaviť. Mali by sme byť kresťanmi práve preto, lebo sme poznali, ako je Ježišova zvesť pre nás pomocou, lebo sme uverili, že v jeho nasledovaní sa nám darí najlepšie zvládnuť svoj život.

Ak aj Ježiš na počiatku dialógu s pohanskou ženou akoby nabehol na obvyklý rámec uvažovania: naši a cudzí, veriaci a neveriaci, vyvolení Židia a zatratení pohania.., napokon dal túto ženu za vzor ostatným. Ukázal, že Boh naozaj prijíma všetkých ľudí za svojich a že dôležitejšie ako život podľa pravidiel (pochopených podľa nejakej náboženskej tradície) je viera ako dôvera k Bohu a súcit s trpiacimi ľuďmi. Zdá sa, že Ježiš v zásade odmietal robiť zázraky, lebo nechcel ľuďom robiť kúzelníka a spĺňať ich rozprávkovú predstavu o náboženstve. Uzdravoval však tam, kde bol dotknutý veľkou dôverou a veľkým utrpením. Pohanská žena, ktorá prosila za svoju dcéru, sa prejavila ako žena, čo nemá nič spoločné s magickými predstavami pohanov o Bohu, naopak, vytvorila si osobný vzťah k Ježišovi a dala najavo, že vie, že len cez dôveru k nemu sa môže stať niečo uzdravujúce.

Keď čítame príbeh o pohanskej žene v Matúšovom evanjeliu, je dobré si pripomenúť, že práve Matúš písal pre Židov, ktorí prijali kresťanstvo, a potrebovali si ujasniť, ako je to s vyvolenosťou Izraela a čo Boh ponúka tzv. pohanom. Cez Ježiša pochopili, že nemajú zavrhnúť svoje duchovné židovské zázemie, ale otvoriť. Otvoriť pochopeniu, že podstata viery spočíva v osobnom vzťahu a na dôvere v Boha viac ako na pravidlách, a tiež, že viera v Boha sa nežije ponad hlavy trpiacich ľudí.

Otvorenejšie žitie viery a vzťahu k Bohu však neznamená, že sa kresťania či Židia majú lacno bratríčkovať s každým človekom, ktorý tvrdí, že je veriaci, alebo sa len obtrel o nejaké náboženstvo. Spisovateľ Umberto Eco sa v jednej svojej eseji zamýšľa, prečo je dnes taký populárny román Da Vinciho kód. Jednoznačne ide o kopu táranín, ale ľudia tomu veria, píše Eco. Veria tak, ako veria malé deti, že bábkové divadlo je skutočnosť. Prečo sú niektorí ľudia takí? Eco si odpovedá spomienkou na dni, keď zomieral pápež Ján Pavol II. Na námestí Sv. Petra v Ríme videl vtedy mládenca, ktorý s mobilom na uchu a s vysmiatou tvárou veselo kýval do televíznej kamery, zatiaľ čo sa iní modlili. Načo tam chodil ten mladý truľko, načo tam chodili jemu podobní, pýta sa spisovateľ. Ide o dnes hojne rozšírený typ ľudí, čo uveria hocičo, lebo potrebujú záhady. Nežijú zo skutočnosti, ale zo vzrušenia. Ani si neuvedomujú, že sú ľuďmi, ktorými manipulujú obchodníci a média.

Keď Ježiš otvoril svet viery aj pre pohanov a keď napr. Karl Rahner bránil možnosť Božej lásky pre nekresťanov, nezastávali sa „truľov“, ale ľudí, ktorí zápasia o dôveru v Boha, život, ľudí i seba a čo prejavujú záujem o trpiacich. Mali by sme byť kresťanmi preto, že toto všetko uskutočňujeme cez Ježiša. Ak sa nám to darí, nenaletíme na hlúposti, ani na tie zdanlivo náboženské, a stávame sa spojencami všetkých čestných ľudí, či už sa vedome k nášmu Bohu hlásia alebo nie.