Homília - 17. 07. 2005

Pred pár rokmi nakrútila talianska televízia seriál detektívnych príbehov, v ktorých zohráva hlavnú úlohu katolícky kňaz Don Matteo. Niekoľko častí mohli vidieť aj diváci na Slovensku. Úlohu kňaza v seriáli hrá Terence Hill, známy z dobrodružno-humorných príbehov, v ktorých vystupoval v dvojici s Bud Spencerom. Keď som tohto herca uvidel v úlohe kňaza, najskôr som si myslel, že zasa ide o príbeh, v ktorom sa bude s niekým biť a naháňať a práve je preoblečený za kňaza. Po chvíli som si všimol, že film o Don Matteovi je síce na pobavenie, ale nejde o celkom lacnú zábavu. Filmová postava Don Mattea predstavuje vtipného, chápavého kňaza, ktorý rozumie ľuďom a má ich rád. Pozná dobré i zlé stránky ľudí; vie vytušiť skryté dôvody ľudského konania. Preto dokáže skôr ako policajti rozpoznať, kto čo tají a kto asi spáchal zločin. Ľudia sa filmovému Don Matteovi priznávajú nie preto, že sa boja Pána Boha, ale preto, že ich kňaz citlivo a bez ponižovania privedie k tomu, aby odhalili pravdu. Film je len film, ale viaceré vlastnosti, ktorými sa vyznačuje Don Matteo, by mohli zdobiť aj našich kňazov a veriacich kresťanov. Policajtom možno odpustiť, že sú – už na základe svojho úradu – podozrievaví a že uvažujú čierno-bielo. Čierno-bielo by sme však nemali uvažovať a konať v našej cirkvi.

Minulú nedeľu som spomínal, ako nás Ježiš učí dôverovať, že má zmysel konať dobre, aj keď sa nedočkáme poďakovania, že má zmysel dávať lásku a pochopenie aj bez nádeje na primerané ocenenie a že má zmysel hlásať Božie slovo aj vtedy, keď hneď nevidíme skvelú úrodu. Konanie z Boha, život pre Božie kráľovstvo sa veľkoryso a nezištne prejavuje. Túto Ježišovu stratégiu dosvedčuje aj dnešné evanjelium. Hospodára, ktorý zasial dobré zrno na svoje pole, zarmúti kúkoľ, ktorý sa objaví v jeho obilí. Podľa Ježiša sa však nemá vyľakať a konať unáhlene. Má si zachovať nadhľad, lebo kým rastlinky nedozrejú, nedokáže ich presne rozlíšiť a od seba oddeliť. Až pri zbere úrody sa ukáže, z akých rastlín sa bude mlieť múka na chlieb a koláče.

Aký zmysel má potom naša práca, naša námaha? – ozýva sa v nás pragmatický a ekonomicky uvažujúci pokušiteľ. Uspokojivú odpoveď dostaneme vtedy, ak si nájdeme nový uhol pohľadu. Veď aj ekonomika sa rozlišuje na jednoduchú či základnú, ktorá využíva najmä fyzickú silu zamestnancov, a na ekonomiku s tzv. pridanou hodnotou, kde tá vyššia hodnota vzniká preto, že niekto pohol rozumom. Podobné platí ešte viac pre naše vzťahy, pre úsilie niekoho vychovať k dobrému či priviesť k viere v Boha. V Ježišovom chápaní sa to správne a dobré nepresadí primitívnou silou. Nedá sa ani jasne oddeliť dobré od zlého. A ani nejestvuje taký vysoký plot, ktorý by ochránil pole Božieho kráľovstva pred náletovou burinou. V Ježišovom chápaní sa to, čo je dobré, presadí jednoducho preto, lebo je životaschopné. Ježiš sa nerozčuľuje nad tým, že jedno hnilé jabĺčko nakazí celý košík, ale učí nás sadiť zrno, ktoré obstojí aj pri kúkoli a prinesie úrodu. Učí nás vidieť, že z horčičného zrnka vyrastie veľký strom a že dobrý kvas prekvasí celé cesto. Ježiš takto učí a koná, lebo verí v životaschopnosť Božieho slova, verí v silu Božej i ľudskej lásky.

Každý z dospelých ľudí pozná horkosť neúspechu a bolesť sklamania. Niektorí ľudia sa povzbudzujú tým, že hovoria: Život je ako na hojdačke – raz si hore, raz si dolu. Takéto poznanie však nemôže byť poslednou múdrosťou, ktorej sme schopní. S Ježišom sa učíme skúsenosti, že rozhodujúce sú zrnká, teda situácie, oslovenia, vzťahy, podnety, nápady, ktoré sa ukážu ako životaschopné, ako tie, čo pozitívne menia náš život, uľahčujú našu prácu či presvetlia našu ťaživú situáciu. Nerozčuľujme sa preto priveľmi nad tým, čo sa nám nepodarilo, prípadne nad tým, čo je vo svete zlé. Je toho, samozrejme, dosť. Viac energie však venujme oceneniu nápadov, podnetov, skúseností, z ktorých sa rodí dobro, priateľstvo, láska, uľahčenie... V jednej časti seriálu o Donovi Matteovi som si všimol, že mladé dievča začalo hovoriť pravdu až potom, ako spoznalo, že ju kňaz berie vážne, po tom, ako ju presvedčil, že aj ona je pekná a nemusí sa podceňovať, až keď uverila, že hodnota človeka nespočíva v tom, ako vyzeráme a odkiaľ sme, ale čo si myslíme a ako konáme.

Keď mám možnosť, rád na Slovensku alebo v okolitých krajinách navštívim pekné miesto, kde sa príroda stretáva s umením a modlitba s odpočinkom. Takými miestami sú napr. pútnické miesta alebo prostredie starých kláštorov. Najmä v Rakúsku vidieť, ako navonok bezbranní mnísi z kláštorov zveľadili a pozdvihli celú okolitú krajinu. Všímam si, že aj dnes – v našich „neveriacich“ časoch – prichádza na tieto miesta množstvo pútnikov a turistov. Množstvo áut, luxusných autobusov... Akoby si ľudia prišli obzrieť miesta, kde dobré zrnko prinieslo bohatú úrodu aj napriek nepriazni prostredia. Prichádzajú obdivovať pekné ľudské vzťahy, vnímať múdre rady pre život, pokojnú atmosféru, špičkové umelecké klenoty, krásne modlitby a chrámy až po ekologické potraviny a nápoje... To všetko vyrástlo z malého zrnka. Čo je takýmto zrnkom u mňa, v mojom prostredí? Čo je také životaschopné z podnetov a nápadov – vo mne a okolo mňa – aby som sa toho ujal a chránil? Pomôžme si to, milí priatelia, rozpoznať, uchrániť a rozvíjať.