Homília - 29. 8. 2010

Dnešné evanjelium sme už počuli veľakrát. V detstve sme sa nazdávali, že Ježiš nám chcel zanechať určité pravidlá správania sa pri spoločenských príležitostiach. No pri lepšom premýšľaní zistíme, že sa jedná o niečo hlbšie, ako sú len pravidlá spoločenského správania sa, zásady etikety. Dospelí ľudia by síce takéto pravidlá mali poznať a zachovávať, ale to ešte z nikoho automaticky nespravilo dobrého človeka. Veď vieme, že jestvujú rôzni zločinci, výpalníci s uhladeným správaním.

Ježiš sa v Lukášovom evanjeliu často vyskytoval v pozícii hosťa. Hosť má v každej kultúre zvláštne privilégiá, prednosť. Sú ale situácie, napr. keď je hosťov naraz viac, ako napr. na svadbe, keď nastáva spomínaná kolízia - vtedy sa začnú niektorí pretekať v tom, kto z nich je dôležitejší, kto má prednosť. Túto situáciu asi nie je celkom možné vyriešiť mravne bez vyššej inštancie, bez Boha. Pretože ak sa snažíme o skutočnú mravnosť, o skutočné dobro, tak potom dávame v našom živote na prvé miesto Boha. Potom nepotrebujeme dosahovať prvé miesta, prvé pozície. Naopak, kto neverí v Boha, viac podľahne pokušeniu presadiť sa v živote na úkor ostatných. Dať seba samého na to prvé miesto.

Ježiš farizejov, ktorí sa snažili byť nábožní prichytil pri tom, že sami seba chceli dať na prvé miesto. Prezradili sa, že v živote nekladú Boha na prvé miesto, ako to naznačovali inými vonkajšími skutkami nábožnosti, ale že im ide viac o seba samých, že na prvé miesto kladú sami seba. Skúsení ľudia vedia, že pri akomkoľvek konaní, ktoré vyzerá dobre, napríklad pri dávaní almužny - môže naše konanie byť vedené rôznymi motívmi, napr. aby sme upokojili vlastné svedomie z drahého nákupu, aby sme vyzerali sami pred sebou, alebo v očiach našich spoločníkov trochu lepšie. Každé naše konanie môže mať mnoho rôznych odtieňov, ktoré aj z dobrého skutku môžu spraviť niečo nie práve najšľachetnejšie. Až tam, kde svoje skutky prednášame pred Boha, kde naozaj v pokore dávame Boha na prvé miesto, až tam sa otvárame skutočnému dobru.

Pretože až tam si uvedomujeme, že všetci sme tu na zemi len hosťami, cudzincami. Tak, ako som to videl napísané na jednom plagáte v cudzine, kde stálo - všetci sme skoro všade cudzincami. Všetci sme odkázaní na dobrotu iných ľudí. Práve vedomie hosťa nám zároveň dodáva určitú pokoru, ktorá nás vedie k tomu, aby sme tento štatút nesklamali.

Dnešné Ježišove slová sú teda niečo viac, ako len cvičenie v zdvorilostnej skromnosti, pri ktorej ostane niekto môže čakať, že aj tak bude nakoniec povýšený. Ježiš nám pri poslednej večeri sám ukázal, čo mal na mysli, keď začal robiť službu služobníka a umývať nohy svojim apoštolom. Ukázal nám, že v našom živote máme mať pokoru hostí, ktorí sú odkázaní na štedrosť tých druhých. Preto je medzi nami zbytočná konkurencia, preto by sme sa viac mali snažiť o spoluprácu, o spoločenstvo. Je to už tak, že dnes sa viac zdôrazňuje konkurencia, no práve my kresťania by sme mohli prinášať aj opačnú skúsenosť.
Ak sa nám to podarí, potom aj na nás sa môže vzťahovať prisľúbenie z listu Hebrejom, kde sa hovorilo o povolaní do spoločenstva prvorodených, do nebeského Jeruzalema. Jeruzalem znamená v preklade mesto nebeského pokoja, ktoré má mať svoje brány otvorené pre všetkých. Do mesta pokoja má byť možné vchádzať každému, ale len vtedy, ak nestratíme pokoru, že dary, ktoré sme od Boha obsiahli, sme nedostali len sami pre seba, ale v prvom rade pre tých druhých. Potom sa nebudeme musieť na Boha odvolávať svojimi slovami, ale sami pocítime, čo to znamená, že On Sám je v našom živote na prvom mieste.
arbet.viliam@orangemail.sk