Homília - 5. 7. 2010

Je zaujímavé, že oslava takýchto tradícií vystúpila do popredia práve v novoveku. Novovek priniesol pre človeka lepšie pochopenie seba samého. Potom, ako človek spoznal lepšie sám seba, svojho vlastného ducha, získal nezávislosť na vonkajších autoritách, začal cítiť ohrozenie, hrozbu rozplynutia svojej kolektívnej národnej identity. Človek potrebuje byť nielen sám sebou, ale chce aj niekam patriť. Reakciou na novoveké osvietenectvo bol romantizmus, ktorý zdôrazňoval aj mytologické základy spoločenstiev. Národy si začali viacej uvedomovať svoju vlastnú identitu a to často aj na základe rôznych legiend, či mytologických postáv. Človek potreboval nadviazať na to, čo bolo, čo nás predchádzalo. V kresťanstve sa začal šíriť kult rôznych národných svätých, ktorí mali byť príkladom pre praktický každodenný život nás veriacich a zároveň mali prepájať národné spoločenstvá.

Dnes sme čítali s ohľadom na Cyrila a Metoda úryvok z knihy Ekleziastikus. Počúvali sme o potrebe oslavy slávnych mužov, ktorí udržiavali vieru Izraelitov a zároveň aj ich národné povedomie. Bola to doba nie príliš nepodobná dobe romantizmu. Na jednej strane vznikala nová spoločná kultúra Grékov, na druhej strane boli obavy o zachovanie toho vlastného, národného. Vtedy autor knihy Ekleziastikus vyzýval k uvedomeniu si koreňov, pripomínal minulosť so zámerom, aby ona pôsobila zjednocujúco v prítomnosti. Určite tu nešlo len o prázdnu oslavu predkov, nakoniec to dobré ani nepotrebuje oslavu, dobré sa chváli samo, svojim vlastným dielom.

Aj obdobie romantizmu, v ktorom sa viac šírila v našich krajoch cyrilometodská tradícia, si uvedomovalo, že táto tradícia je tu nielen na oslavu, na úctu, skôr je na povzbudenie v našich dnešných zápasoch. Každá generácia si svoje zápasy - a ich obsah je daný vždy tak trochu aj dobou, nemusí to teda byť len to národné - musí vybojovať sama. Ten zápas môže a musí byť aj o etické hodnoty, o pravdu, spravodlivosť, o právo pre všetkých.

V tomto smere nás posúva aj dnešné druhé čítanie z listu Efezanom, v ktorom nám Pavol, tiež apoštol a misionár - a to aj náš, veď bez neho by kresťanstvo neprerazilo židovský pancier - pripomína, že sme nielen súčasťou menších národných celkov, ale aj súčasťou väčšieho celku, ktorý on nazýva: Kristovým telom. Tela, ktoré spája v jeden celok konkrétne životy konkrétnych kresťanov na celom svete, ktorí sú súčasťou rôznych národov. Len jedno je telo, jeden je Duch a tým je Kristus. Ak má byť podľa Pavla telo obrazom celku kresťanov, potom nesmieme zabudnúť, že telo vždy v Biblii naznačuje konkrétnosť, teda aj so všetkým rozdielmi. A máme sa milovať v rozdielnosti našich konkrétností. Tak ako sme všetci iní, každý národ má svoje klady aj nedostatky. Kedysi som počul taký vtipný výpočet toho, ako to bude vyzerať v nebi a ako v pekle. Ktoré národy budú mať čo na starosti v nebi a ktoré čo v pekle. Pamätám si len, že v pekle budú mať na starosti poriadok Taliani, variť tam budú Angličania, dodržiavanie poriadku prísni a pedantní Nemci, možno my Slováci by sme v pekle mohli mať na starosti vzájomnú svornosť a rešpektovanie.

Cirkev nám pripomína svojou náukou o Kristovom mystickom tele potrebu budovania svornosti, spolupatričnosti, toho, čo nás prepája aj s tými ostatnými. Snažme sa preto, aby sme nezabúdali na to, že odkaz sv. Cyrila a Metoda je práve v zápase za hodnoty, ktoré nás robia ľuďmi, hodnoty, ktoré musíme čestne obhájiť vo svojom živote a nemôžeme sa pritom schovávať za nikoho iného. Snažme sa tento zápas bojovať čestne tak, aby sme v ňom vybojovali nakoniec sami seba.