Homília - 6. 6. 2010

Mnohí kresťania v súčasnosti prežívajú obavy o budúcnosť viery vo svete, do ktorého vstupujeme - vo svete, v ktorom budú žiť tí najmladší z nás. Ako sa bude veriť o niekoľko desaťročí, aké budú v budúcnosti znaky veriacich spoločenstiev. Tieto otázky trápia nejedného kňaza, ale i mnohých veriacich laikov. Možno by sme nemali byť až takí úzkostliví. Každá doba si nájde riešenie svojich problémov i konfliktov. Problémy musia riešiť konkrétni ľudia z tej - ktorej generácie. Každá generácia sa musí postaviť nielen k ekonomickým a spoločenským otázkam, tak ako sa k nim aj my staviame (čoho výrazom je určite aj naša volebná angažovanosť). No rovnako sa ľudia musia vždy nanovo konfrontovať aj s otázkou zmyslu a naplnenia života, toho, čo presahuje bezprostredné každodenné potreby. Život nie je len o jedle a o práci, hoci sú dôležitým základom nášho života. Hlbšie otázky nás privádzajú k určitej forme náboženstva. Kto náboženstvo odmietne, najčastejšie si nájde inú náhradu, často oveľa jednoduchšiu, primitívnejšiu.

Je ale celkom možné, že veriace spoločenstvá budúcnosti sa budú musieť nanovo formovať, že sa pritom stratí určitá kontinuita, ktorú by sme samozrejme radi uchovali a snažíme sa urobiť pre jej uchovanie všetko, čo je v našich silách. Je potrebné aby sme sa zbavili úzkostlivého pohľadu do budúcnosti, aby sme sa netrápili nad tým, čo bude o niekoľko desaťročí, ale snažili sa žiť naplno tu a teraz. Žiť našu vieru v priestore, ktorý nám ponúka náš život a ľudia ktorí nás oslovujú. Žiť svoju vieru s ľuďmi, ktorí za nami prichádzajú so svojimi potrebami, alebo nás v živote posúvajú dopredu.

Takto žil aj Ježiš Kristus. Bol otvorený pre druhých ľudí, ktorí prichádzali k nemu. Ich potreby netriedil na vyššie duchovné a nižšie telesné. Vnímal človeka v jeho núdzi a snažil sa mu pomôcť. Preto si o Ježišovi ľudia rozprávali príbehy, ako bol ten z dnešného evanjelia. Príbeh o tom, ako sa Ježiš vcítil do situácie matky, ktorá stratila svojho jediného syna. Ježiš nechal túto ženu aj s jej trápením vstúpiť do svojho života. Ako terapeut liečil aj tú najväčšiu depresiu. Nie je to výzva aj pre nás? Nemáme sa aj my otvárať potrebám druhého človeka, bez ohľadu na to, či je to náš známy alebo nie?

Kristus sa takto zapísal do životov svojich súčasníkov i prvotnej cirkvi. Tí zase nanovo zapísali to kristovské do svojich životov. To je aj našou úlohou. Apoštol Pavol nám v dnešnom druhom čítaní naznačuje, že sa pritom nemusíme sťažovať na problémy. List Galatskej cirkvi vznikol ako reakcia na ťažkosti, ktoré Pavlovi pripravili horliví židovskí „protimisionári", ktorí chceli nových veriacich z radov pohanstva získať pre zákon, pre židovstvo, pre obriezku: Oni chápali zákon a z neho plynúce povinnosti ako vrchol Božieho zjavenia. Hoci Kristus neprišiel zrušiť zákon, Pavol neváha zdôrazniť svojim protivníkom, že Zákon je len kvôli našej slabosti. Zákon trval len niekoľko storočí - od Mojžiša do Krista, ktorý ho prekonal. Zákon podľa Pavla smeruje k otroctvu, pretože sa týka vonkajška, mohli by sme povedať tela človeka. Zakiaľ čo Kristus nám priniesol vzťahy poznačené milosťou, otvorenosťou pre druhého človeka, láskou. „K slobode nás Kristus oslobodil", píše v tomto svojom liste Pavol. Kristus je zároveň pre nás výzvou, v ňom si uvedomujeme nutnosť nášho konečného rozhodnutia sa pre život.

Pavol sa nesťažuje na prekážky, ale robí, čo je v jeho silách. Rozpráva, vysvetľuje, píše list. Dá sa povedať, že práve Pavlovým nepriateľom z radov zákonníckeho židovstva vďačíme za Pavlovu teológiu, za to, že Pavol objavil médium listov, ktorými sa jeho myslenie dostalo do kánonu Písma svätého. Pavol sa v listoch neváhal priblížiť svojim poslucháčom tou najvyššou možnou mierou. Rozprával im o sebe takým spôsobom, ako sa otvárame pred priateľmi, o ktorých veríme, že našu dôveru nezneužijú. Výsledkom tohto Pavlovho rozprávania bolo, že vďaka nemu sa prvé spoločenstvá veriacich dostali ku Kristovi a mohli Krista „zapísať" do svojich životov.

Aj my stojíme pred podobnou úlohou. Nesmieme sa dať znechutiť problémami v oblasti viery, ani ich nesmieme prehliadať, popierať. Naopak, tie problémy môžu byť pre nás podnetom prehĺbenia našej viery, hľadania jej hlbšieho ukotvenia. Dnes pôjdeme podľa starého zvyku s eucharistickou procesiou von z chrámu. Aj keď len symbolicky do jeho bezprostredného okolia. Kristovým telom, ktoré bolo otvorené pre druhých ľudí chceme naznačiť otvorenosť kresťanstva voči životu, voči svetu. Na tejto ceste môžeme mať rôzne pocity. Možno pre niekoho je takáto procesia nečasová, len akýmsi zvyškom z minulosti. Skúsme však aj vďaka tejto procesii počúvať aj tých druhých. Skúsme počúvať aj tých, ktorí tu už nie sú s nami. Možno keď sa budeme vedieť otvoriť aj kritike tých druhých budeme vedieť kresťanstvo nanovo vpísať do svojho života, aj keď možno v trochu inej zmenenej duchovnej podobe. Ono ale potom bude môcť nanovo pôsobiť v dnešnom svete ako jeho kvas.

arbet.viliam@orangemail.sk

24. nedeľa cez rok C
Ex 32, 7 - 11, 13 - 14
Autor: Viliam Arbet

23. nedeľa cez rok C
Múd 9, 13 - 18
Autor: Viliam Arbet

22. nedeľa cez rok C
Lk 7, 14, 1. 7 - 14
Autor: Viliam Arbet

19. nedeľa cez rok C
Hebr 11, 1 -2, 8 - 19
Autor: Viliam Arbet

18. nedeľa cez rok C
Kol 3, 1 - 5, 9 -11
Autor: Viliam Arbet

16. nedeľa cez rok C
Gen 18, 1 - 10a
Autor: Viliam Arbet

15. nedeľa cez rok C
Kol 1, 15 - 20
Autor: Viliam Arbet

Sv. Cyrila a Metoda, slov. vierozvestov
Ef 4, 1 - 7, 11 - 13
Autor: Viliam Arbet

14. nedeľa cez rok C
Lk 10, 1 - 12, 17 - 20
Autor: Viliam Arbet

13. nedeľa cez rok C
Lk 9, 51 - 62
Autor: Viliam Arbet