Homília - 4. 4. 2010

Ak navštívime v niektorej mohamedánskej krajine mešitu, alebo ju vidíme v televízii, možno si všimneme, že na rozdiel od kresťanských chrámov tie mohamedánske nemajú obrazovú a sochársku výzdobu. Ich jedinou výzdobou sú geometrické ornamenty na stenách a kobercoch. Je to údajne z toho dôvodu, aby sa obrazy a sochy nestali predmetom mýtickej úcty a nekonkurovali pravému Bohu, ktorého nie je možné zobraziť.

V niečom je táto myšlienka blízka aj nám kresťanom. Pretože aj my si uvedomujeme, že Boha nie je možné zachytiť, zobraziť, zaznačiť. My síce máme v našich chrámoch obrazy aj sochy, ktoré chcú napomôcť našej predstavivosti, no zároveň si uvedomujeme, že Boha nimi nemožno zachytiť. Dokonca aj slovo, ktorým sme sa snažili zaznamenať Boha cez príbehy sa ukazuje ako nie je celkom dokonalý nástroj, nie je dokonalý v tom zmysle, v akom sa dnes píšu dokumenty, ktoré sa usilujú popísať, zaznamenať históriu.

Aj my kresťania teda v istom zmysle vyznávame, že Boha nie je možné uchopiť cez miesto. Miesta, ktoré sú pre nás kresťanov miestami Boha, nie sú miestami v tom tradičnom zmysle slova. Sú to akési miesta, ne-miesta. Podľa teológov sú to miesta, ktoré nás ohromujú, na týchto miestach strácame slová. Takýmto miestom je Kristov kríž, aj keď vieme, že Kristus na tom kríži len zopár - aj keď rozhodujúcich - hodín svojho života. A napriek tomu si kríž to tajomné znamenie bolesti, obety, sklamania a možno aj rozčarovania skoncentrovaného do výkriku Bože môj, bože môj, prečo si ma opustil, uctievame ako náš hlavný kresťanský symbol. Máme ho v našich kostoloch a domácnostiach. No popri kríži je ešte jedno miesto, ktoré sa nedá celkom dobre znázorniť a tým je prázdny Ježišov hrob. Pokiaľ viem, ani vo Sv. Zemi sa Ježišov hrob neuctieva nejakým osobitným spôsobom. Ježišov hrob je prázdny hrob. A hrob má svoj zmysel len vtedy, keď ukrýva svoj obsah, keď nám sprítomňuje toho, ktorý v ňom spočíva.

V tomto ohľade nám Kristus zanechal prázdny hrob ako „miesto" svojej pamiatky. Akoby nám aj týmto svojim posledným činom chcel pripomenúť, že Boha nenachádzame na miestach. Boha musíme dokonca aj na miestach, kde s jeho prítomnosťou počítame - napr. v chrámoch, či pri modlitbe - hľadať trochu hlbšie.

Prázdny Ježišov hrob si vyžadoval novú reč. Bola to skutočnosť, ktorá sa nedala uchopiť dovtedajšou rečou. Preto prví svedkovia zmŕtvychvstania, apoštoli apoštolov boli ženy, ktoré vo svojej láske vedeli tejto novej reči najskôr porozumieť, vedeli túto novú reč vytvárať. Apoštol Pavol zase - aby mohol o Kristovi rozprávať iným národom - musel vynájsť tiež novú reč - a vynašiel teológiu, teologickú reč. Touto rečou sa usiloval popísať skutočnosť prázdneho hrobu, skutočnosť zmŕtvychvstania.

Zoči - voči Ježišovmu zmŕtvychvstaniu strácajú naše vyjadrovacie prostriedky svoju zručnosť. Naša reč sa stáva kostrbatou, uvedomujeme si, že táto skutočnosť (Ježišovo zmrtvychvstanie) asi skôr žiada zmĺknuť. Aj keď o Kristovom zmŕtvychvstaní nemôžeme mlčať, predsa len, naša reč sa tu stáva nedokonalou, podobne ako každý obraz či sochárske dielo. Možno nás to aj trochu pokoruje, pretože my pokladáme reč za nástroj našej komunikácie, za našu pýchu, výkladnú skriňu našej inteligencie, niečo čím sa odlišujeme od ostatných stvorení, od ostatnej prírody. A predsa tu sa žiada trochu viac zmĺknuť.

Už aj preto, aby sme príliš rýchlo nezahovorili Ježišov kríž ako miesto bolesti. Aby to naše spontánne aleluja príliš rýchlo neprekrylo kríž bolesti, najmä keď sa jedná o bolesť iného človeka. Okrem toho máme niekedy pocit, že aj naše modlitby, ktorými oslovujeme Boha, akoby išli do prázdna, akoby nevedeli vyjadriť celkom to, čo cítime v hĺbke svojho srdca, čo predstavuje našu túžbu po živote.

A predsa napriek tejto všetkej zdanlivej, či skutočnej prázdnote, cítime za tým všetkým ešte hlbší tón pravdy. Možno nie vždy sa slovami podarilo v náboženstve vyjadriť všetko to, čo vnímame ako náznaky pravdy. Možno si uvedomujeme, že aj v Biblii sú miesta, ktoré sú napísané obrazne, nie doslovne, nie vždy všetko platí tak ako je to napísané. A predsa za tým všetkým nachádzame hlboké skutočnosti viery, ktoré sa dotýkajú nášho života.

Prosme pri dnešnej sv. omši aby sme vedeli si zachovať oslovenie, možno niekedy až očarenie božím slovom a aby sme ho vedeli aj napriek chatrnosti ľudského obalu počúvať tak, aby ono zanechávalo svoju stopu v našom živote. Vtedy sa budeme dotýkať Kristovho tajomstva tak, že Kristus sa nám nestane nejakou ideológiou, ktorá zatieni skutočný jeho obsah, ale bude nás viesť k pokore a úcte.

arbet.viliam@orangemail.sk

24. nedeľa cez rok C
Ex 32, 7 - 11, 13 - 14
Autor: Viliam Arbet

23. nedeľa cez rok C
Múd 9, 13 - 18
Autor: Viliam Arbet

22. nedeľa cez rok C
Lk 7, 14, 1. 7 - 14
Autor: Viliam Arbet

19. nedeľa cez rok C
Hebr 11, 1 -2, 8 - 19
Autor: Viliam Arbet

18. nedeľa cez rok C
Kol 3, 1 - 5, 9 -11
Autor: Viliam Arbet

16. nedeľa cez rok C
Gen 18, 1 - 10a
Autor: Viliam Arbet

15. nedeľa cez rok C
Kol 1, 15 - 20
Autor: Viliam Arbet

Sv. Cyrila a Metoda, slov. vierozvestov
Ef 4, 1 - 7, 11 - 13
Autor: Viliam Arbet

14. nedeľa cez rok C
Lk 10, 1 - 12, 17 - 20
Autor: Viliam Arbet

13. nedeľa cez rok C
Lk 9, 51 - 62
Autor: Viliam Arbet