Homília - 21. 3. 2010

Niekedy sa o sebe viac dozvieme cez druhých ľudí, niekedy nám takýto nezvyčajný uhol pohľadu nastaví zrkadlo. Svoju existenciu, ktorú vnímame ako samozrejmosť, nám zrkadlo naruší tým, že sa v ňom vidíme očami druhých ľudí. Ten pohľad môže byť veľmi odlišný od toho, čo si myslíme sami o sebe. Poniektorí dnešní myslitelia hovoria, že o našom živote nám veľa vie povedať práve miesto, ktoré sa dotýka smrti - cintorín. Cintorín a smrť nastavujú nášmu životu zrkadlo, v ktorom si svoj život uvedomíme z úplne iného zorného uhla. Pokiaľ si vieme predstaviť, že aj nás raz na toto miesto prinesú, život už nevnímame ako úplnú samozrejmosť, nad ktorou sa netreba zamýšľať.

Rovnako nastavuje nášmu životu zrkadlo aj Veľká Noc posolstvom o Ježišovej smrti a zmŕtvychvstaní. Nie je len posolstvo o Ježišovi, ale jedná sa aj o našu smrť a náš život. Lazár je obrazom našej smrti a nášho života.

Tomuto posolstvu nie je ľahké porozumieť, pretože sa naň dívame alebo očami viery, ktorá nestrpí pohľad vedy, alebo sa na ten príbeh pozeráme očami vedy a vtedy sa nám stráca zase viera. Správny pohľad ale bude niekde v strede, medzi oboma týmito perspektívami.

Smrť a život sa nás dotýkajú najmä cez konkrétnosť nášho tela, nášho života. Apoštol Pavol v druhom čítaní rozlišuje medzi smrteľným telom a osláveným telom, oživeným telom. Smrteľné telo je náš konkrétny život, ktorému chýba oživujúci duch. Život, ktorý žijeme v povinnostiach, drobných radostiach, v zábave, v práci, vo vzťahoch. Smrteľné telo je ale telo, ktorému chýba niečo, čím by vedelo vzdorovať aj smrti. Chýba mu sila Krista, ktorý nám dáva možnosť nového začiatku. Materializmus takúto silu hľadal v prepojení generácií, ktoré spoločne zápasili za lepší život v budúcnosti. Kresťanstvo nám dáva pohľad z vyššej perspektívy oživujúceho Kristovho Ducha, ktorý nás posúva dopredu, ktorý hľadí až na koniec času.

Evanjelista Ján nám zaznamenal príbeh o vzkriesení Lazára. Tento príbeh môžeme skúsiť porovnať s rozprávaním o Kristovom vzkriesení. Všimneme si pritom podobnosti, ale aj rozdiely medzi oboma príbehmi. V príbehu o Lazárovi Ježiš - podobne ako pri svojom umučení - neváha vstúpiť na územie, v ktorom mu číhajú na život. Je z toho cítiť veľkú lásku k nám ľuďom, ktorá bola silnejšia ako obavy o vlastný život. Zoči - voči vlastnej smrti Kristus vykríkol: „Bože môj, bože môj, prečo si ma opustil". Pri pohľade na Lazárovu smrť zase zaplakal. Z toho správania cítiť ľudskosť, schopnosť citu, ktorú vzbudzuje najmä utrpenie. V oboch prípadoch smrť zdanlivo zvíťazila nad životom, no Kristus bol nakoniec predsa silnejší. V oboch prípadoch sa v blízkosti zomretého a vzkrieseného vyskytujú ženy z okruhu Krista a zároveň i Lazára.

Medzi oboma príbehmi nachádzame aj rozdiely. Pri Lazárovi Ježiš káže odvaliť kameň hrobu, pri svojom zmŕtvychvstaní ho odvalil on sám. Ženy našli už len prázdny hrob. Lazár vystupuje z hrobu na Kristov príkaz oviazaný plachtami, pri Ježišovom vzkriesení ženy našli plachty poskladané. Kristus vstal ráno na svitaní tretieho dňa, Lazára vzkriesil na štvrtý deň.

Tento príbeh oddávna zobrazovalo aj kresťanské umenie. Na niektorých ikonách je znázornená moc, ktorú má vztýčený Kristus nad ležiacim Lazárom. Moc, ktorú dáva najavo svojim gestom, ktoré akoby krížilo, pretínalo moc smrti. K premoženej moci smrti patrili aj farizeji, ktorí Kristovi nechceli veriť.

Ak nám tieto príbehy kladú otázku, tak ona nesmeruje ani tak k nášmu rozumu - či veríme vo zmŕtvychvstanie, alebo nie. Skôr je to otázka, ktorá sa pýta našej skúsenosti, či sme už vo svojom živote zažili zmŕtvychvstanie. Tak ako Lazárovo vzkriesenie bolo predobrazom veľkého Kristovho vzkriesenia, je aj naša skúsenosť so vzkriesením skúsenosťou, ktorá nás pripravuje na Kristovo vzkriesenie na konci časov. Paradoxne - podobne ako priatelia Lazára - aj my niekedy zakusujeme toto vzkriesenie práve na miestach smrti, na cintorínoch - na miestach, kde sú pochovaní naši blízki. Prosme aby nadchádzajúce sviatky Veľkej Noci boli pre nás sviatkami, ktoré v nás posilnia skúsenosť vzkriesenia.