Homília - 11. 10. 2009

Aj nám náboženstvo niekedy prináša rôzne otázky, niekedy viac teoretické, inokedy zase praktickejšie problémy. Aj my sa niekedy pýtame, podobne ako mládenec z dnešného evanjelia, čo máme robiť. Aj my čakáme, že nám niekto jasne odpovie: „Sprav najprv toto, potom tamto a bude dobre". Nie vždy sa to ale dá takto jednoznačne povedať. Pretože ak sa jedná o skutočný vnútorný duševný život, tak niekedy takáto snaha o presné vymedzenie môže v nás aj zabiť to podstatné z ponuky duchovného života. Môže napríklad zabiť našu vlastnú, osobnú skúsenosť, ktorou kráčame s božím slovom, za božím kráľovstvom, hľadáme svoju vlastnú odpoveď naň.

Čo sa to vlastne odohralo v dnešnom evanjeliu? Tento krátky príbeh osvetľuje aj naše hľadania. Za Ježišom prichádza neznámy mladík a bez toho, aby sa pripojil k učeníkom, bez toho, aby bol ochotný najprv trpezlivo počúvať, ide hneď k veci: Povedz mi, učiteľ, čo mám robiť aby som dosiahol večný život, aby som dosiahol spásu. Kristovi táto otázka nebola celkom po chuti. Nie preto, žeby nesmerovala správnym smerom, veď jej autor sa pýtal na niečo dobré -ako dosiahnuť spásu, ako priblížiť sa k Bohu. Pýtal sa na niečo, čo Kristus vlastne celý čas ohlasoval. No predstava, že sa k tomuto pochopeniu dá dostať takto narýchlo, že sa to dá takto jednoducho zadefinovať, svedčí o určitom nedorozumení. Je zaujímavé sledovať, ako Kristus túto situáciu vyriešil. Neodpovedal žiadnou teóriou, ani neodmietol mládenca s jeho nedočkavosťou, namiesto toho „zinscenoval" mikropríbeh, v ktorom otázka mládenca získala konkrétnu podobu, a odpoveď nakoniec prekvapila aj nejedného z nás.

Nedočkavú otázku čo treba robiť by asi dnešní mudrci zodpovedali jednoducho: najprv treba začať rozmýšľať. Kristus ale reagoval inak. Povedal mu: „Keď to chceš mať zadefinované, tak si uvedom, že ono to už zadefinované bolo, máme od Boha Desatoro, máme jeho jednotlivé prikázania". Mládenec akoby očakával takúto odpoveď a preto s hrdosťou odpovedá: „toto všetko zachovávam od svojej mladosti". Asi sa nazdával, že Kristus ho pochváli. No stalo sa niečo iné. Kristus odpovedá inak. Na jeho morálne zásluhy, hoci boli nemalé, odpovedá, potom ti ale chýba jedno - predaj čo máš, rozdaj to chudobným a príď a nasleduj ma. Potom budeš mať poklad v nebil.

Akoby chcel Kristus povedať niečo dôležité aj medzi riadkami. Si príliš hrdý na svoje morálne výkony. Vtedajší ľudia sa nazdávali, že istá miera blahobytu je odmenou za správny, bohumilý život. Kristus ale hovorí úplne inak: „Do božieho kráľovstva sa nevchádza s plnými rukami, dokonca ani tých najlepších duchovných,morálnych výkonov, ale s pokorou. Cestou k duchovnej pokore môže byť uvedomenie si, aké dôležité je byť pred Bohom a pred druhými ľuďmi chudobnými, pokornými. Keď sa prestaneš spoliehať na seba, na svoje morálne zásluhy, na svoj majetok, vtedy pochopíš, že pred Bohom sme vlastne všetci chudáci, aj ten najbohatší vladár. To ti otvorí oči pre solidaritu s inými. To ti otvorí oči pre ozajstné spoločenstvo s Bohom a s inými.

Z tohto kontextu vyplýva, že Kristus neodsudzoval majetok ako taký, skôr varoval pred rizikom, uzavrieť sa pred druhými, izolovať sa pred inými. A k tomu nás niekedy privádza aj tzv. „majetok" dobrých skutkov, hromadenie duchovných výkonov a zabúdania na Boha, aj na druhého človeka. Často aj nás hnevajú ľudia, ak si príliš zakladajú na svojich duchovných kvalitách, ktoré zhromažďujú ako nejaký majetok.

Takéto slová ale jatria aj naše svedomie. Ani nám sa nepočúvajú príjemne. Božie slovo je pre každého z nás niekedy naozaj ostrejšie ako dvojsečný meč. Tak ako o tom hovorilo dnešné druhé čítanie. Božie slovo je ale preto také, lebo chce posväcovať náš život. Chce sa prihovárať tej najhlbšej rovine našej duše. Voči božiemu slovu sa niekedy previňujeme tým, že si ho dostatočne nevážime. Prijímame ho ako slovo určitej informácie, často naň ani nereagujeme, alebo našu reakciu len zdvorilo odložíme na neskôr. Zabúdame, že toto slovo chce posvätiť náš život tu a teraz. Chce nás približovať k božiemu kráľovstvu. Chce aby sme svoj život posväcovali už tu a teraz. Dokonca od nás nežiada ani nejaké veľké morálne výkony. Skôr ale žiada rozhodnutie za boží život, za spásu, rozhodnúť sa nasledovať Krista, ísť za ním.

Čo to znamená, to nám naznačil aj záver dnešného evanjelia. Znamená to, žiť svoj život nie opretí o duchovný či materiálny dostatok, ale určitú pokore. Väčšina ľudí svoj život zadefinuje cez miesto, na ktorom zapustí svoje korene, alebo tým, že sa ožení, či vydá, postavením domu, ziskom majetku, alebo spoločenského postavenia. Nič z tohto nie je zlé, a nič z toho nám ani kresťanstvo nechce vziať. Naopak, ak sme dobre dnes počúvali, tak ono nám to chce ešte dať vo väčšej miere. No nič z toho by nemalo byť pre nás tým, v čom ustrnieme, posledným božstvom, tou poslednou istotou. Pretože, to hlavné naopak musíme vedieť čakať aj my, hrdí ľudia, až od budúcnosti, od večnosti ako dar, ktorý nás presahuje. Amen.
arbet.viliam@orangemail.sk