Boli to udalosti, nie nepodobné našim životným skúsenostiam, našim životným príbehom. Často vyjadrovali skutočnosť, že Kristus oslobodzoval človeka. Otváral ľuďom jazyk a ústa, otváral ich pre nové vzťahy. Reč znamená schopnosť človeka otvoriť sa pre komunikáciu s inými, reč je nástrojom takejto komunikácie. Kristus oslobodzoval nie tých, čo sedeli vo väzení, či v otroctve - na mal malý politický vplyv. Oslobodzoval z rôznych duchovných otroctiev: z väzenia skostnatelých zvykov, od náboženstva, ktoré človeka nikam neposúvalo, z otroctva predpisov, ktorým už nik nerozumel, z pretvarovania sa pred okolím, z robenia dobrých skutkov kvôli spoločenským zvyklostiam. To všetko spútavalo Ježišových súčasníkov. Popri rôznych psychologických problémoch a ťažkých životných okolnostiach.
V dnešnom svete ľudí už nespútavajú náboženské zvyky, ale skôr nešťastné partnerské vzťahy, rôzne vplyvy okolia, pre ktoré sa človek nevie otvoriť pre život, pre iných. Neľahké životné okolnosti, či život tesne nad hranicou núdze. A často je to kombinácia rôznych týchto životných okolností. V takých situáciách mnohí strácajú odvahu zápasiť o svoj diel šťastia na tomto svete. Mnohí z nich sa pri spomienke na možnosť nejakej zmeny k lepšiemu už len ironicky pousmejú. Odblokujú aj ten najmenší náznak zmeny a zlepšenia.
V týchto situáciách môže prísť pomoc už len zvonka, ak niekto podá pomocnú ruku a v istom zmysle toho človeka zachráni. Mali by sme si klásť otázku, či my sami sme schopní priznať si svoju núdzu a prijímať pomoc zvonka. Či vieme, že Kristus aj nás chce oslobodiť, otvoriť naše uši, rozviazať náš jazyk pre lepšiu komunikáciu s inými. A zároveň by sme sa mohli pýtať, či vieme byť nápomocní aj iným. Či druhým neukazujeme len tú zákonnícku a ubíjajúcu tvár náboženstva.
Pretože ak sa opýtame, prečo zázrak slobody, nového nadýchnutia sa nefunguje aj dnes, prečo Kristus aj dnes neoslobodzuje ľudí, často je na prekážku zlá skúsenosť s kresťanstvom. Nudná katechétka, mentorujúci - moralizujúci farár, rodičia ktorí náboženstvo používajú len na zdôraznenie rôznych povinností - to stačí na to, aby si mladý človek utvoril zlú skúsenosť s kresťanstvom, ktorú potom neskôr bude v živote len ťažko prekonávať. Pritom nič z toho nemuselo byť myslené zle, skôr naopak.
Dnešná doba od nás kresťanov očakáva, že necháme Kristom „prefiltrovať" svoj vlastný život, taký aký je, že dáme Kristovu šancu, aby oslobodil a zachránil najprv nás a potom cez nás aj iných ľudí.
Niekedy sa zdráhame otvoriť svoje vnútro liečivému pôsobeniu Krista - kresťanstva, pretože sa obávame o svoju individualitu, o svoju vlastnú jedinečnosť. Nedávno som videl dokumentárny film o slávnej berlínskej filharmónii, o jej dirigentovi a jednotlivých hudobníkoch, ktorí musia pracovať sami na sebe, snažia sa byť dokonalí na svojich postoch. Ale zároveň ich hudobná dokonalosť vyznie vtedy, keď svoje majstrovstvo odovzdajú do služby kolektívu. Jedna hráčka na husle spomínala, ako jej manžel vyčíta, že veľa cvičí, trénuje, veď on ju na koncerte aj tak vôbec nepočuje. V tom má pravdu, pretože to, čo na koncerte počuje, je skupina ďalších desiatich huslí, ktoré ale musia zahrať svoj part rovnako dokonale, pretože len tak vznikne dojem majstrovstva.
Podobné je to aj v našom kresťanskom živote. Máme sa usilovať o dokonalosť, máme pracovať sami na sebe, ale v súvise s tými ostatnými, pretože môžeme vyniknúť len v súvise s kolektívom. Kristus nás oslobodzuje vtedy, keď nám otvára naše uši a naše ústa pre skutočnú komunikáciu s tými druhými.
arbet.viliam@orangemail.sk