Homília - 31. 5. 2009

V živote nás obklopujú skutočnosti, ktoré každodenne musíme zariadiť, vybaviť: každý deň potrebujeme niečo zjesť, niečo si obliecť, potrebujeme mať strechu nad hlavou. Hoci tieto potreby je možné uspokojiť aj luxusnejším alebo kultúrnejším spôsobom, predsa len toto snaženie zostáva tak trochu pri zemi. Nie je to to najpodstatnejšie v našom živote. Pre život duše, ducha potrebujeme aj iné - kultúrnejšie podnety, ktoré by nás povznášali a posúvali v našom živote ďalej.

Väčšina ľudí popri naplnení našich bezprostredných potrieb túži aj po niečom, čo by ich oduševnilo, čo by im dalo silu žiť. Radi by obsiahli nielen bezprostrednú pravdu o svete okolo nás, ale aj hlbšiu pravdu o živote, zmysel života - to, čo sa skrýva za bezprostrednými javmi okolo nás. Preto aj náboženstvo hovorí o Duchu a o duchovnom živote. Kresťanstvo popri Zjavení, ktoré sa udialo cez Ježiša Krista, pozná aj Zoslanie Ducha Svätého, ktorého prijímame cez osobnú skúsenosť v našom duchovnom živote.

Skutky apoštolov obrazne popisujú, ako sa táto skúsenosť udiala. Popisujú prekvapivú premenu apoštolov - z ustráchaných na odvážnych, ktorí sa prestali báť. Popisujú ako sa apoštoli odrazu sa stali zrozumiteľnými pre ostatných ľudí, ako odrazu tí druhí vedeli zdieľať ich skúsenosť s Bohom. Skutky apoštolov hovoria, že nad učeníkmi sa zjavili akési svetlá, dnes by sme ich nazvali aurou, svetlom ktoré vyžarovalo práve z ich premeny.

Prečo my máme takúto skúsenosť s Božím Duchom len zriedka, alebo vôbec nie? Dlhé obdobia sme v cirkvi Božieho Ducha automaticky pripisovali účinkovaniu sviatosti birmovania, verili sme - podobne ako pri ostatných sviatostiach - že birmovanie spôsobuje v duši človeka samo osebe takúto premenu. Dnes vieme, že birmovanie môže byť u mnohých len čisto formálna záležitosť, ktorá nemusí nič zmeniť v duši toho, kto ho prijíma. Dnes sme už skeptickejší voči všetkému, čo zaváňa takýmto automatizmom, voči pokusom posúvať druhých ľudí bez ich pričinenia, bez ich záujmu, neberúc do ohľadu ich dospelosť a svojbytnosť. Sme skeptickejší voči všetkému, čím disponuje niekto zhora. A predsa by sme si mali dať pozor, aby sme spolu s vodou z vaničky nevyliali aj dieťa. Nemali by sme zabudnúť, že potreba Ducha predstavuje aj niečo oprávnené.

Ani dnes nám nemalo stačiť len rozumové poznanie vedy, alebo len to, z čoho máme bezprostredný prospech. Aj dnes by sme sa mali snažiť dorásť do takého Ducha, ktorý nás privedie aj k hodnotám, ktoré utvárajú z jednotlivcov spoločenstvo. Mali by sme túžiť po Duchu, ktorý nás aj spoločenstvo vedie k pravde, k dobru. Na takomto Duchu môžeme mať účasť len cez našu osobnú skúsenosť, nie je možné Ho obsiahnuť len rozumom, poznaním bez konania, bez praxe, bez skutkov. Obrazne povedané, ten Duch je síce pravdou, ale takou, ktorá sa uskutočňuje cez konanie, cez skutky života.

Je zaujímavé, že všetky tzv. dary Ducha Svätého, ako nám ich vymenúva katechizmus - múdrosť, rozumu, rady, sily, poznania, nábožnosti a bázne božej sa týkajú pravdy, poznania alebo konania. Všetko sú to hodnoty, ktoré sa týkajú takého poznania, ktoré sa overuje cez našu skúsenosť, cez naše konanie. Sú to hodnoty, ktoré nestačí len pochopiť, je ich potrebné aj uskutočňovať. A to sa dá len vtedy, ak sa ako človek, kresťan stanem najprv sám sebou. Ak sa ani v náboženskej oblasti nenechám manipulovať niekým, či niečím zvonka. Ak sa stanem sám sebou, potom budem vedieť, že je potrebné hľadať to, čo nás spája s inými, že je potrebné treba hľadať aj to, čo je platné pre všetkých.

V minulom týždni som videl v Bratislave výstavu obrazov významného českého maliara a spisovateľa, publicistu Josefa Čapeka. Je zaujímavé, že jeho obrazy často zachytávajú dnes už spomínanú auru - svetlo, ktoré vychádza zvnútra človeka, z postáv, dokonca aj z predmetov každodenného života. Maliar sa snažil o zachytenie istého druhu zjavenia, niečoho podobného, ako popisuje udalosť Turíc v dnešnom čítaní Skutky apoštolov. A ešte jedna podobnosť sa tu ponúka: Čapek chápal potrebu osobnej angažovanosti v prospech spoločenstva, potrebu zasadzovať sa za slobodu, za stratenú a ohrozovanú jednotu ľudstva. Práve pre túto angažovanosť, ktorú dával v temnej dobe najavo svojimi otvorenými článkami v tlači, bol nakoniec uväznený v koncentračnom tábore, kde pár dní pred skončením vojny aj zomrel.

Prosme aj my, aby sme naše kresťanstvo vedeli konať, aby ono pre nás cez božieho Ducha predstavovalo také poznanie, ktoré nás bude posúvať bližšie k jednote s inými, tak ako o tom hovoril apoštol Pavol. Aby sme všetci pokrstení v jednom Duchu tvorili jedno telo.
arbet.viliam@orangemail.sk