Homília - 17. 5. 2009

Ak počujeme v kostole rozprávať o láske, v mysli sa nám vybavia násilné úsmevy, vzťahy, ktoré sa nasilu snažia byť preniknuté láskou, odpúšťaním. Často je v tom všetkom cítiť neúprimnosť, pretvárku, až ťažobu. Jednoduchší si môžu povedať - aha, to ešte nemilujeme dostatočne, začnú sa ešte úpornejšie snažiť, čo u tých druhých narazí na ešte väčší odpor. Zmýlilo sa kresťanstvo, keď tak zdôrazňuje lásku, prečo aj my kresťania samotní máme problém lásku zviditeľniť?

V evanjeliách sa požiadavka lásky spomína viackrát. Ježiš pri otázke na najdôležitejšie prikázanie odpovedal: „miluj blížneho svojho, ako seba samého" - čím sa zároveň dotkol aj psychologických predpokladov lásky. Dnešný úryvok z Jánovho evanjelia viac zdôrazňuje spoločenské hľadisko lásky. Jedná sa o lásku ako pojivo, ktoré spája celé spoločenstvo cirkvi, ale nielen ono. Dnes - na základe dnešného evanjeliového úryvku - by sme mali hľadať spôsob, ako je možné v súčasnom svete budovať spoločenstvo, vychádzať z ohraničenia našej vlastnej individuality, otvárať sa viac pre iných, pre to spoločné.

Treba povedať, že to nie je ľahká úloha, pretože dnešnú dobu mnohí nazývajú epochou individualizácie. Inak povedané - človek chce všetko prežiť a zakúsiť najprv sám, na vlastnej koži. Zdôrazňuje sa osobný zážitok človeka a to trochu protirečí tomu spoločnému.

Novoveká filozofia nám okrem toho už pred dvomi storočiami pripomenula, že láska sa nedá prikázať, že v láske, pri tom spoločnom sa nemôže jednať o povinnosť, pretože povinnosť je niečo vonkajšie a my pravdepodobne nechceme byť ovládaní niečím alebo niekým zvonka. My chceme byť a chceme zostať sami sebou. Cítime, že pre nás nemôže byť ideálom také spoločenstvo, v ktorom by sme stratili sami seba, v ktorom by sme prestali rásť, v ktorom by sme zostali trčať na jednom mieste. Chceme spoločenstvo, v ktorom môžeme uplatniť svoju vôľu a ktoré nám zároveň zvnútorní svet, v ktorom žijeme. Takže svet prestane byť pre nás chladný objekt, ktorý nezúčastnene pozorujeme svojimi zmyslami. Túžime po spoločenstve s ostatnými, v ktorom by sme zakúsili životodarné spojenie s realitou, ktorá je okolo nás. Túžime po spoločenstve, v ktorom by sme nestratili sami seba, svoje vlastné ja, naopak - túžime po spoločenstve, cez ktoré by sme mohli lepšie spoznávať aj sami seba.

V tomto týždni som v TV sledoval rozhovor so známym nemeckým sociológom U. Beckom. Pripomenul, že mladí ľudia sa dnes nechcú zapájať do toho spoločenského diania, napr. do volieb, do spolkov. Trochu nás môže upokojiť, že nielen v cirkvi máme problém mladých, ich neochotu zaradiť sa poznajú dnes aj politické strany a rôzne spolky. Mladí sa dnes neradi zapájajú do takých spoločenstiev, ktoré od účastníkov očakávajú určité vopred zadefinované správanie, vopred zadefinovanú činnosť. U. Beck pripomenul, že je potrebné mladým nechať priestor pre experiment, priestor pre niečo, čo si môžu sami vymyslieť a sami vyskúšať na vlastnej koži. Na rozdiel od minulosti dnes tradícia nehrá dôležitú úlohu, skôr pocit, že si človek svoju vlastnú existenciu sám utvára.

Ježiš takýto priestor poskytoval, ponúkal. Nechcel nikoho lanáriť do niečoho vopred daného zadefinovaného. Dával každému slobodný priestor, aby si na vlastnom živote vyskúšal jeho požiadavky. Zároveň hlásal lásku, ktorá človeka viaže tým pekným spôsobom, ktorý neruší slobodu človeka. Ak teda dnes premýšľame nad Ježišovou výzvou k láske, nemali by sme zabudnúť na príklad, ktorý nám dal. Príklad slobody a priestoru pre každého. Človek pri Ježišovi zakusoval nový pohľad a zároveň aj nové spoločenstvo. To by sme sa mali učiť od Krista aj my. To je úloha, ktorú nám dáva. malo by na nás byť zrejmé, že na tejto úlohe pracujeme.

A ešte jednu peknú vec spomenul U. Beck v spomínanom rozhovore. Mnohé dôležité problémy dnes nemôžeme preskúmať svojimi zmyslami, svojim poznaním. Keďže sú to dôležité problémy, očakávame ich riešenie od expertov, od politikov. Čoraz častejšie sa ale presviedčame, že ani im nie je možné odovzdať našu dôveru bezo zvyšku. Tým sa ale riziko, ktoré tie problémy prinášajú nezmenšuje, ale naopak zväčšuje. A túto skúsenosť nám ešte pripomínajú aj médiá, ktoré stále inscenujú pred našimi očami nové a nové ohrozenia. Beck odporúča v tejto situácii zachovať si určitý odstup od politiky i od médií, určitú iróniu, ktorá nám pomôže uchovať si na jednej strane nadhľad, odstup, na druhej strane tým tie problémy nezametieme pod koberec.

Je potrebné, aby sme aj my mali takýto odstup od veci, ktorý nám umožní hľadať ďalej, nezrieknuť sa týchto úloh a zároveň ani nenaletieť na nejaké príliš rýchle či zvodné riešenia. Nám kresťanom pritom nemusí pomáhať len irónia ale aj modlitba, ktorá túžbu po tom dôležitom na jednej strane udržuje, na druhej strane nám dáva silu prekonať aj tú nepríjemnú skúsenosť, že to ešte zatiaľ nevieme dosiahnuť. Myslime teda dnes na Ježišovu výzvu k láske, a pomôžme si modlitbou na ceste za ňou.

arbet.viliam@orangemail.sk

24. nedeľa cez rok C
Ex 32, 7 - 11, 13 - 14
Autor: Viliam Arbet

23. nedeľa cez rok C
Múd 9, 13 - 18
Autor: Viliam Arbet

22. nedeľa cez rok C
Lk 7, 14, 1. 7 - 14
Autor: Viliam Arbet

19. nedeľa cez rok C
Hebr 11, 1 -2, 8 - 19
Autor: Viliam Arbet

18. nedeľa cez rok C
Kol 3, 1 - 5, 9 -11
Autor: Viliam Arbet

16. nedeľa cez rok C
Gen 18, 1 - 10a
Autor: Viliam Arbet

15. nedeľa cez rok C
Kol 1, 15 - 20
Autor: Viliam Arbet

Sv. Cyrila a Metoda, slov. vierozvestov
Ef 4, 1 - 7, 11 - 13
Autor: Viliam Arbet

14. nedeľa cez rok C
Lk 10, 1 - 12, 17 - 20
Autor: Viliam Arbet

13. nedeľa cez rok C
Lk 9, 51 - 62
Autor: Viliam Arbet