Homília - 10. 5. 2009

Kázne, ktoré počúvame vo veľkonočnom období niekedy navodzujú dojem, že byť kresťanom, zjednotiť sa s Kristom nie je nič zložité. Stačí trochu sa podriadiť, pokoriť sa tam, kde by sa nám žiadalo viac sa presadiť, v mene duchovných hodnôt zaprieť sa vtedy, keď chceme viac myslieť sami na seba. Doznieva v nás ešte Veľká noc a vieme, že cesta ku Kristovmu zmŕtvychvstaniu viedla cez kríž a odriekanie, očakávame, že to môže byť aj pre nás cesta, ako sa dostať bližšie ku Kristovi.

Teraz - v máji, keď sa všetko zdá byť ideálne - sme ochotní tejto predstave aj uveriť. No kresťanstvo nie je len posolstvom ideálu, pre ktorý sa odhodláme vo chvíli nadšenia, nie je len výšinou, ku ktorej sa z času na čas - pozdvihneme. Kristus podľa evanjelií nebol len nejaký trpiteľ, ktorý by k podobnému zaväzoval aj svojich učeníkov. Evanjeliá nám ukazujú, že pri Kristovi bola plnosť života. Ľudia pri Kristovi zabúdali na svoje choroby, neduhy, starosti, neúspechy i na svoje obavy a začínali pri ňom nanovo, radostnejšie žiť. Pri Kristovi im nechýbala tvorivosť, odvaha a chuť riešiť problémy života. Veľakrát je z evanjeliových rozprávaní cítiť nadšenie, ktoré spôsobovalo, že ľudia sa odhodlávali nasledovať Krista. Aké je to vzdialené nášmu chápaniu, v ktorom zdôrazňujeme obetu, prispôsobovanie sa tým druhým, vyhýbanie sa problémom, nastavovanie druhého líca vo chvíli bitky. Ako často si zamieňame Kristovu obranu vo chvíli, kedy sa už nedalo inak sa brániť, s jeho vlastnou podstatou, s jeho slobodným účinkovaním. Veď sú chvíle, kedy vyhnutie sa konfrontácii je jedinou možnou stratégiou a kríž k takým situáciám patrí. No inak Kristus hľadal riešenie situácií, hľadal ako môže pomôcť človekovi, neraz aj za cenu konfliktu.

Ak čítame evanjeliá pozorne, ony nám ponúkajú práve takéhoto nezideologizovaného Krista plného života. Skúsme trochu premýšľať aj nad obrazom dnešného evanjelia. Zmyslom podobenstva o viniči je plnosť života, schopnosť - potenciál priniesť úrodu. Život má prinášať plody, nemá len rásť kamsi do stratena. Kto pozná základy pestovania viniča vie, aký dôležitý je každoročný rez a ošetrovanie vinohradu. Pretože inak by vinič neustálym rastom nielenže nevládal prinášať ovocie, ale nakoniec by sám seba vysilil. Vinohradníci poznajú tzv. rez, ktorému sa hovorí rez na smrť. Jeho zmyslom je na konci životnosti viniča priviesť vinohrad ešte raz, naposledy k nadmernej úrode, ktorá ho zároveň vysilí a následne privedie k odumretiu. V obraze viniča môžeme nájsť mnohé paralely s našim chápaním duchovného života. Môžeme tu nájsť príklad nezmyselného, neproduktívneho rastu, ktorý je obrazom nesprávnej kresťanskej askézy. Kristus hovoril o úrode, náš rast má byť spojený práve s ľudským dozrievaním, ktoré je naznačované aj väčšou radosťou, schopnosťou bohatšieho života. Podľa ovocia by nás malo byť poznať. Inak by to pestovanie stratilo svoj zmysel.

Merítkom nášho kresťanského snaženia má byť čo najlepšie priblíženie sa k životu, zdravé integrovanie všetkých jeho častí. Kresťan by mal vedieť zapojiť do svojho života všetky jeho zložky. Nemal by sa usilovať získať duchovno tým, že potlačí niečo z roviny sveta, fyzična. Psychoanalýza nás učí, že to potlačené potom aj tak žije ďalej svojim odštiepeným životom. Plnosť života nedosiahneme potlačením, vytesnením niektorej stránky života - ako to robí chybná askéza, ale ich integrovaním, zapojením do celku. Tak ako to spravil v známej stredovekej legende sv. Wolfgang, ktorý prinútil čerta pomáhať mu stavať kaplnku.

Boli to práve neproduktívne formy pseudokresťanstva, ktoré viedli filozofa Nietzscheho k známym skeptickým slovám: „Uveril by som kresťanstvu, keby kresťania mali vzhľad ľudí vykúpených". Nietzsche nás tu porazil našou vlastnou zbraňou. Je zrejmé, že my kresťania málo hľadáme skutočný život a namiesto toho sa snažíme učičíkať svoje zneurotizované Ja. Naše konanie je často vedené úmyslom nespraviť nijakú chybu - aby nám raz Boh nemal čo vyčítať. Našim ušiam znejú cudzo aj slová veľkonočného chválospevu o blaženej vine, ktoré nám pripomínajú odvážneho nádenníka z Ježišovho podobenstva, ktorý sa nebál riskovať zverený peniaz. My zo strachu, či pre istotu radšej peniaz svojho života zakopeme. Možno niekedy si myslíme, že tým patríme Kristovi, no pomerané jeho obrazom jedná sa o spreneverenie daru, ktorý sme od Boha dostali.

Dnešná nedeľa nám dáva možnosť pozrieť sa bližšie na náš vzťah ku Kristovi, ku kresťanstvu. Môžeme ho očistiť - ak je to potrebné - konať tak v mene života, v mene skutočnej úrody. Nemali by sme sa báť, že to niekedy aj bolí, pretože táto bolesť je potrebná pre novú očistenú budúcnosť plnšieho života. Snažme sa smerom k nej vykročiť.

arbet.viliam@orangemail.sk

24. nedeľa cez rok C
Ex 32, 7 - 11, 13 - 14
Autor: Viliam Arbet

23. nedeľa cez rok C
Múd 9, 13 - 18
Autor: Viliam Arbet

22. nedeľa cez rok C
Lk 7, 14, 1. 7 - 14
Autor: Viliam Arbet

19. nedeľa cez rok C
Hebr 11, 1 -2, 8 - 19
Autor: Viliam Arbet

18. nedeľa cez rok C
Kol 3, 1 - 5, 9 -11
Autor: Viliam Arbet

16. nedeľa cez rok C
Gen 18, 1 - 10a
Autor: Viliam Arbet

15. nedeľa cez rok C
Kol 1, 15 - 20
Autor: Viliam Arbet

Sv. Cyrila a Metoda, slov. vierozvestov
Ef 4, 1 - 7, 11 - 13
Autor: Viliam Arbet

14. nedeľa cez rok C
Lk 10, 1 - 12, 17 - 20
Autor: Viliam Arbet

13. nedeľa cez rok C
Lk 9, 51 - 62
Autor: Viliam Arbet